Zalietala som si...

28.10.2017 08:25

Herečka Zuzana Martinková-Znášiková a jej nezabudnuteľný zážitok z Kanady, keď ju zastavili policajti. Veľa zaujímavostí aj jej testovanie Hondy Civic sa dozviete v našom rozhovore.

Zuzka, vaša sestra Katka je redaktorka nočnej pyramídy a vy ste ako herečka po účinkovaní v Trnavskom divadle odišli do Kanady. Po akom dlhom čase ste sa vrátili?

V Kanade som sa aj vydala a žila som 12 rokov. Potom som sa sem začala pracovne vracať, lebo sme napísali s Oľgou Belešovou komédiu Baby na palube, ktorú už piaty rok úspešne hráme v divadle v Podpalubí.  V tom divadle som naštudovala ďaľšiu hru 3x2, kde hráme spolu s Csongorom Kassaiom. Sú to tri jednoaktovky troch anglických autorov. Rada by som v budúcom roku urobila divadelnú hru pre dve zrelé herečky.

A neláka vás film a televízia? V Kanade ste mali možnosť hrať?

Účinkovala som v seriáli Divoké kone a teraz robím herecké skeče v zábavnej šou Záhady tela, kde ma môžete vidieť. Som  v amerických odboroch a robila som aj holywoodskymi režisérmi. Mala som obrovské šťastie, objavila som sa v reklamách aj v menších filmových rolách. Chcela som viac, tak som sa vrátila na Slovensko.

Boli veselé príhody z čias socializmu, keď ste robili autoškolu?

V Bratislave na Exnárovej ulici som robila vodičák a jazdila som ako závozník Kovošrotu! Inštruktor videl, že som v kŕči, tak ma vždy chcel rozveseliť nejakou anekdotou. Povedal mi jednu príhodu ako jazdil s jednou babou a keď sa pohli, stále ich prenasledovalo auto. Nakoniec vysvitlo, že to bol jej muž, ktorý bol žiarlivý.

Na akom aute ste jazdili v Kanade?

Tam som začala jazdiť na aute s automatom – Chrysler Voyager. Veľký van a v meste som sa na ňom dobre naučila, čo bola výhoda, lebo presadnúť do malého auta bola hračka. Tam sa jazdí opatrnejšie, žiadne grobianstvo. Každý sa bojí, keď nabúra, že mu zvýšia poistku, ktorá je veľmi drahá. Čo mi tu platíme za rok, tak oni to tam platia mesačne. Teraz aj syn už jazdí, tak ho musel manžel pripoistiť. Naozaj to mesačne nie je málo.

Pošťastilo sa vám tam urobiť nejaký dopravný priestupok, že ste platili pokutu?

Viezla som dieťa do školy a bola tam značka, ktorá oznamovala, že prejazd je možný až o deviatej a išla som o pár minút skôr. Zrazu plno policajtov, blízko bola policajná stanica. Zastavila som a trepala som sa von, z ampliónu sa ozvalo, že mám zostať v aute. Nevedela som čo mám robiť, lebo dovtedy ma ešte nezastavili. V tom prišiel jeden veľmi pekný jamajský černoch a opýtal sa ma, či viem čo som urobila. Chcel doklady a tie som zabudla doma. Dal mi pokutu sto dolárov a to som bola ešte rada, že iba toľko. Poradil mi, že ak pôjdem ešte v ten deň autom, nech nezabudnem doklady...

Mohol dať aj vyššiu pokutu, keď vám zarátal, že ste vystúpili z auta, nemala doklady...to by sa nazbieralo...

Nezobral mi body! Tam majú šesť bodov, ktoré berú pri porušení dopravných predpisov. Ak vezmú všetky, tak prídete o vodičák, ale on mi tie dva body nevzal a ja viem prečo... lebo títo černosi ľúbia biele tučné ženy a asi tam zavládla určitá sympatia.

Aspoň na Slovensku ste mali úspešné zjednávanie s policajtami?

Raz v centre Bratislavy sestra nemala kde zaparkovať, chcela len do Billy skočiť kúpiť bonboniéru, tak som ju čakala v aute pred obchodom. Zrazu sa tam objavili policajti, že zle parkujeme, tak som povedala, že sestre prišlo zle, musela tu odparkovať a utekala na WC. Vysmiata sestra vychádzala z Billy a policajt sa pýtal: „,veď má vám byť zle?“Sestra zjojkla a zmenila sa na boľavú chuderu. Zasmiali sa, pustili nás nakoniec bez pokuty.

Vaše príhody, na ktoré sa nezabúda napríklad z obdobia socializmu?

Otec bol univerzitný profesor a v sedemdesiatych rokoch kúpil bordovú embéčku 100, ktorej farbu nazval mohérová. Ako začiatočník mal nálepku v zábehu a pred jazdou sa vždy rozcvičil a sadol za volant. My ešte deti sme so sestrou museli spievať jedna ruža dve ruže, ale keď sme vošli do mesta, a bolo treba čítať značky, museli sme byť ticho. Mama radila, ale otec komentoval, že zákaz ondenia, pozor oné...a keď sestra zbadala značku dva kopce, lebo sa tam pracovalo, tak sa opýtala, že pozor, tam sa nemajú nosiť podprsenky?!

Určite ste sa dosť nalietali lietadlom... čo tak začiatky letu, keď ste sa báli a museli ste sa potužiť nejakým alkoholickým nápojom?

Ja sa nebojím, ale ak sa niekto okolo mňa bojí, tak mu ukážem moju dlhú čiaru života a poviem mu: „ty cestuješ so mnou, tak sa neboj.“ Mne všade chutí jesť, aj v lietadle, potom si dám paradajkový džús s korením a soľou, alkohol nepijem, nemôže sa tam fajčiť. Potom spím až kým nepríde druhé jedlo a všetko sa to zopakuje.

Do takého kokpitu lietadla ste sa posadili a „zalietali“ ste si s novým modelom Honda Civic 1,5 VTEC turbo Sport Plus. Aké boli vaše pocity z jazdy?

Fantastické! Benzínový motor prekvapil zrýchlením a veru s mojím Chevrolete Spark sa to nedalo vôbec porovnať. Aj ekonomická jazda sa mi páčila po zatlačení eko gombíka. Dizajn je taký športovo vesmírny s aerodynamickými tvarmi. Zadná časť auta s dvomi výfukmi a spojler je športová a zošikmené svetlá mi pripomínajú, že je to japonské auto precízne a kvalitne vyrobené. Cítila som sa ako pilotka, keď som sedela v kokpite lietadla, rozsvietila sa palubovka, zrazu nejaká pani mi povedala, že sa mám pripútať a pochopila som, že toto je auto je aj pre ľudí s alzheimerom. Strešné okno, veľa technických vychytávok, ovládacie prvky na volante, rozmrazovanie spätných zrkadiel a veľa priestoru ma očarilo. Dokonca aj kufor bol veľký a mne vyhovujúci. Honda Civic v športovej verzii je určená práve takým ženám ako som ja, ale aj mužom v tejto farbe určite, ale aj podnikateľom, ktorí veľa jazdia a pozerajú aj na úspornosť motora. Práve pre nich je tento model určený.

Text a foto: Alena Chorvátová

 

Späť

Advertisement

Advertisement

 

Kontakt

Alena Chorvátová

+421905 992 998

© Alena Chorvátová 2011 Všetky práva vyhradené.

Webnode