Za volantom sa prejaví charakter človeka
17.08.2019 11:02
Charizmatická herečka Dagmar Sanitrová o divadle, dabingu aj erotických scén, točení filmu s Nicole Kidman, ale aj o šoférovaní nielen na trabante, ale na novom modeli Renault Kadjar
Dagmar, si umelec na voľnej nohe, robíš dabing, rozhlas, točíš seriály a hráš divadlo. Tvoj úsmev hovorí za všetko, že toto všetko robíš rada. Priblíž nám viac kreativitu tvojej práce...
Mám rada pestrosť svojej práce a všetko to robím veľmi rada. Diváci ma môžu vidieť v septembri opäť na Novej scéne v historickej dráme Rozum a cit. Úžasné scény, nádherné kostýmy...naozaj je čo pozerať a mne sa tam veľmi dobre hrá. V seriáli Sila ženy dabujem jednu z hlavných postáv. Teraz v lete som nadabovala úspešnú rozprávku Leví kráľ, chystám sa na dabovanie kinofilmu Hodinárov učeň, a čaká ma natáčanie v seriáli Sestričky pre Markízu a od septembra aj rozhlas a tam Život s vôňou vanilky- rodinný seriál.
V dabingu zažiješ okrem tvrdej práce aj smiech a zábavu. Ako prebieha dabing erotických scén?
S kolegami zažijeme veľa vtipných situácií. Hoci za ten deň musíme urobiť nejaký plán aj keď nie som celý deň pri mikrofóne. Erotické scény sa robia normálne ako iné. Musíme dýchať rovnako aj stupňovať, keď treba a pri bozkoch si bozkávame chrbát svojej ruky. Niekedy sa aj v tomto veku ostýcham, lebo je to predsa taká intimita a my herci sme tiež ľudia ako iní. Aj keď s kolegami sa už tak dobre poznáme a s niektorými aj 25 rokov, takže to sú také dabingové manželstvá.
Aké bolo tvoje prvé auto a či si mala dopravnú nehodu, ktorá sa ti pritrafila za vašu éru šoférovania?
Moje prvé auto bol béžový trabantík a mala som ho 4 roky. Kúpil mi ho môj prvý manžel za 4000 korún a to si pamätám dodnes. Stalo sa, že ma kdekoľvek nechalo, ale vždy ma niekto na križovatke roztlačil. Môj prvý manžel ma naučil dobre jazdiť, sám bol výborný šofér, takže som mala skvelý tréning. Od 18 rokov jazdím a nemala som doteraz žiadnu búračku, iba do mňa narazili. Nejaký pán v Dúbravke prehliadol križovatku a vyletel na hlavnú cestu a práve do mňa. Plechy, teda dvere na Fiate Uno sa pokrčili, ale našťastie sa nikomu nič nestalo.
Platíš pokuty? Ak áno, tak za čo najčastejšie?
Pokutu som veru dávno neplatila - ešte keď sme mali koruny a to za telefonovanie- ale keď už to bolo asi druhýkrát za sebou, povedala som si, že končím s tým a naozaj ak volám tak len s handsfree. Ak ma aj zastavia, viem, že si robia svoju prácu ako aj ja svoju, takže asi mám preto šťastie na sympatických policajtov.
Defekt si už v živote dostala? Mala si takú situáciu, že ste nevedeli čo ďalej?
S kamoškou sa mi stalo, keď sme išli po jednom ženskom seminári domov, auto som mala odparkované v Trnave a o polnoci sme prišli vlakom z Čiech. V noci nikde nikoho a ako sme sa blížili k autu, zrazu som zbadala defekt na aute. Ani živej duše okolo a ja neviem koleso vymeniť, no, čo budeme robiť?! Zrazu sa vynorili takí dvaja mladí chalani, ktorí nám pomohli a do piatich minút som mala koleso vymenené. Celá šťastná som im chcela dať na pivo, ale žiadne peniaze nevzali a ani neviem ako sa vyparili....naozaj to vesmír zariadil a my sme mohli odísť celé vďačné domov.
Odťah alebo ukradnutie auta ste nikdy neriešili?
Vracala som sa z iného kúta Bratislavy do toho istého dabingového štúdia asi tretí krát za deň. Parkovanie je tam dosť problematické a niekedy musím hľadať aj v bočných uličkách či hlbšie v sídlisku. Pamätám si vizuálne, kde zaparkujem, ale keď som už tretíkrát v ten deň vychádzala zo štúdia akosi sa mi to zlialo dokopy – a auta nikde. Myslela som, že mi ho odtiahli, a osud zariadil ešte aj také súradnice, že pri volaní na odťahovku mi povedali, že ho mám u nich. Kolega ma odviezol zo štúdia na odťahovku, lenže tam sa zistilo, že v jednom písmenku bol rozdiel v ŠPZ, ale moje auto to nebolo. Ďaľšia verzia - že ho asi ukradli a dostala som dvoch policajtov s hliadkou, že to ideme riešiť. Ako sme sa blížili k miestu štúdia, moje auto stálo obdaleč na sídlisku - kde parkujem, len keď inde nie je miesto. Tak som povedala policajtom, že sa fakt hanbím, že som z únavy zabudla kde parkujem, ale vraj nie som prvá ani posledná.
Ako riešiš parkovanie a problémy s tým spojené?
Je to problém, lebo áut pribúda, ale parkovacích miest nie... Začala som využívať žlté bicykle na krátke trasy, ale do prace jazdím autom, lebo sa dosť často presúvam z jedného štúdia do druhého. Veľmi si na bycikli oddýchnem, vyvetrám hlavu a naozaj je to dobrý nápad zo strany mesta. Keby bolo na mne – len na bycikli by som chodila. Cez net sa zahlásite menom, dostanete svoj kód a zaplatíte ako dlho bicykel chcete využívať či už na mesiac na polrok a zadáte si PIN kód, ktorý dostanete a na displej ho naťukáte, potom si môžete vziať bicykel na 24 hodín a musíte ho vrátiť do dokovacej stanice. Následne si ho zoberiete a na druhý deň môžete vziať, kedy zasa potrebujete.
Čo iné ako auto si jazdila?
Na škole som sa učila jazdiť na koni a neskôr som to využila aj pri natáčaní. Napríklad som robila film Peacemaker s Nicole Kidman, ktorý sa točil na Záhorí, tuším na letisku v Kuchyni. Hrala som tam ženu ruského agenta a doviezli mi klasickú Volgu, na ktorej som jazdila. Bola to taká pevná ruská mašina, a musela som si zvyknúť - ale naučila som sa, hoci mi asi aj svaly navreli, keďže to nemalo servo.
Je jazdenie pre teba relaxom? Čo si postrehla na vodičoch na tvojich cestách?
Milujem šoférovanie a pri tom relaxujem. Pri jazdení nepočúvam hudbu, ale učím sa texty, keď potrebujem. Nahrám si ich, keď idem točiť a púšťam si ich cez reprák stále dookola a opakujem si to. Takto využívam čas za volantom, aby bol prospešný. Inak sledujem premávku okolo a mám taký postreh, že na cestách sa neskutočne prejavuje naše ego a je to tak vidieť, či ho máme pod kontrolou alebo nie - a tak sa môžem denne a ja pobaviť na tom svojom egíčku... Určite sa za volantom prejaví charakter človeka, o tom presvedčená.
Text, foto a video: Alena Chorvátová
