„V krajine so žltým nebom.“
28.03.2020 19:58
Žena, matka, výtvarníčka a vodička Katarína Olíková pre náš časopis autoazena.sk porozprávala o sebe, umení a šoférovaní
Katka, prešla si rôznymi pracovnými oblasťami, keď ti diagnostikovali onkologické ochorenie. Odvtedy sa venuješ umeniu a vyšla ti knižka. Ako ti to ovplyvnilo a zmenilo život tých vážnych päť rokov?
Ako mi diagnostikovali onkologické ochorenie, bola som na materskej dovolenke s dvojročným synom Miškom. Inak predtým som pracovala 12 rokov v jednej produkčnej spoločnosti ako office manažér. To, že sa v mojom živote zmenilo úplne všetko, je pravdou, ale skôr si myslím, že som sa iba vrátila k sebe samej. Maľovať som začala doslova z nutkania, čosi (ktosi) mi šepkal, že musím. To moje „musenie“ bolo skôr však veľkým vnútorným chcením - rozhodnutím tvoriť život farebnejšie, nadýchanejšie, plnšie, láskavejšie, úsmevnejšie, chcením byť... tak naozaj. Časom som na vnuknutie kamarátov začala robiť aj kurzy maľovania a vďaka tomu, že mi naši Saleziáni na Trnávke poskytli tú možnosť, tak to robím. I keď to nie sú kurzy v pravom zmysle slova, sú skôr o zahodení strachov a objavení, že každý z nás má tie krásne farby nielen v sebe, ale ich aj dokáže dať zo seba na plátno a byť maliarom aj svojho plátna, aj svojho vlastného života. Ako povedala moja kamarátka Katka, ja pootváram kohútiky. No a čo sa týka knižky, "Krajina so žltým nebom", tak vo mne dozrievala dlhšie, ale skúsenosti z ostatných rokov jej dodali ten správny nádych. Túto knihu som vlastne nenapísala, skôr namaľovala a navnímala. Je plná obrazov, myšlienok, poznaní, hĺbok a chvení.
Čo inšpiruje tvoju tvorbu, keďže viem, že robíš okrem maľovania aj veľa iných zaujímavých vecí?
Inšpiráciou je pre mňa všetko to „obyčajné“ naokolo, príroda vo svojej nekonečnej kráse, dotyk slnka na perách, hlboké Nebo s roztopašnými plávajúcimi oblakmi. Taktiež ľudia, ktorých som nejakým spôsobom ovplyvnila či už tým, že začali maľovať alebo majú moje obrazy a dostáva sa mi fantastickej spätnej väzby, za ktorú som nesmierne vďačná.
Aká si vodička a ako má podľa teba spĺňať auto, aby si bola spokojná?
Som dobrá vodička, ostražitá a mám pocit, že mám oči všade, čo mi veľakrát pomohlo predísť kolízii. Čo je v Bratislave nutnosť a je to jedna z tých najlepších rád aké som počas autoškoly dostala – stále pozeraj do spätných zrkadiel a okolo seba. Mnohí vodiči sú žiaľ ako kone, pozerajú iba dopredu. Nič proti koňom..., ale tie autá nešoférujú. K čomu sa priznávam bez mučenia je, že nemám odhad vzdialeností, takže je mnohokrát parkovanie groteskou, ale kolmo zaparkujem bez problémov. No pozdĺžne sa ani nepokúšam, ak sa mám strčiť medzi dve autá. Je pravdou, že ak už musím, vždy sa mi to podarí, ale stojí ma to toľko nervov, že radšej nemusím. A aké by malo byť auto, aby som bola spokojná? V prvom rade bezpečné.
Máš nejakú príhodu z autoškoly alebo prvých začiatkov z autoškoly?
Vodičák som si robila až v 23 rokoch, kedy som bola v stave, že ak si ho neurobím vtedy, tak už vôbec. Nikdy nezabudnem na svoju prvú jazdu. Vybehla som v kostýme, v igelitke tenisky (smejem sa ešte teraz), inštruktor autoškoly mi za 3 minúty vysvetlil, ako funguje prevodovka a šup ho rovno na prístavný most. Bolo osem hodín ráno. Masaker. Veľa sme neprešli, ale naučila som sa stáť v kolónach, používať jednotku a neutrál a mať všade oči, čo bola škola na nezaplatenie. Napadá mi ešte jedna príhoda počas robenia skúšky na vodičák. V aute sme boli traja na skúšku, prvých dvoch príslušník vyhodil do minúty z auta. Išla som ako posledná, pekne sadla za volant, dala pás, nastavila zrkadlo a zo zvyku mať hudbu aspoň tak nahlas, aby som ju počula, som zapla automaticky rádio. Spomínam si, hrali Kráľovnu bielych tenisiek od Elánu. Ja, človek spevavý, som si začala pohmkávať a až pri pohľade na pána policajta, ktorý sa medzičasom prisunul zo zadného sedadla do mojej tesnej blízkosti, s očami vypučanými asi centimeter od mojej tváre, som zmeravela. Bol láskavý, dal mi šancu zaradiť jednotku a pohnúť sa a nechal ma veru vytrápiť sa aj na cestách, aj na teórii. Dodnes sa mi sníva o indukčnej cievke. Vodičák som urobila na plný počet bodov.
Za čo najčastejšie platíš pokuty?
Kedysi som jazdievala dosť, nazvime to, vášnivo. Takže ak, tak by to bolo bolo za rýchlosť, ale pokutu som ešte nikdy neplatila. Mňa ešte nikdy nezastavila policajná hliadka. A ako veľmi som si to želala, počuť „Dobrý deň pani vodička!“ Raz sa mi to takmer stalo na Ružinovskej, no keď už som stála na kraji cesty, celá natešená, ma policajt poslal bez slova preč. Doteraz neviem, ako si to mám vysvetliť.
Nejaká zaujímavá príhoda z tvojich ciest na Slovensku, alebo zo zahraničia?
Týždeň po obdržaní vodičáku som bola v Mníchove za krstným a keď sme sa vracali naspäť na Slovensko, nastala situácia, kedy som si musela sadnúť za volant a odšoférovať auto so spiacou ženou a dvomi veľkými psami. Veru, nebolo mi všetko jedno. Našťastie všetko dobre dopadlo, dorazili sme bez ujmy na zdraví, nervov, aj tá žena sa zobudila a psy tiež prežili...
Ak by si mala možnosť zmeniť cestnú premávku v dnešnej dobe, tak čo by to bolo?
V prvom rade by som dokončila diaľnicu na východ, nech sa všetci dostanú bezpečne tam, kam potrebujú.
Text: Olíková
Fotky a video: Olík
