Treba dodržiavať odstupy...
15.05.2021 07:50
Spevák a hudobník Juraj Zaujec o sólovej dráhe, kapele Modus, o albumoch, koncertovaní v zahraničí, čo nemá rád na cestách a testovaní novej elektrickej Mazdy MX-30
Zaujal si divákov v speváckej súťaži Hlas Česko Slovenska, potom si hral, komponoval a spieval v skupine Modus i sólovo. Čo teraz robíš?
Teraz je korona a pre nás hudobníkov je to zlé obdobie. Aj preto sme s mojim kamarátom Peťom Roškom vymysleli minulý rok Táborák fest. Je to taký celovečerný program pri pripravených ohniskách, na ktorý si pozývam vždy nejakých zaujímavých hostí. Ľudia si opekajú, tancujú zabávajú sa a majú k tomu vždy zaujímavý hudobný program. Videá sú aj na YouTube, tam si môže každý pozrieť. Najbližší bude 2. júla v Leviciach. Verím, že sa pandémia nezhorší a výjde nám to.
V roku 2019 ste s Modusom po tridsiatich rokoch vydali album, ale ty si už dlhšie nevydal sólový album. Ozaj, aká bola tvoja cesta do Modusu?
Dlho som bol v zahraničí a keď som sa vrátil, tak ma oslovil Laco Lučenič, aby som sa k nim pridal ako spevák a gitarista. Laca poznám dlhé roky a dokonca mi produkoval jednu pieseň, ešte keď som začínal. Inak pripravujem aj svoj ďalší sólový album. Je to síce po piatich rokoch, ale onedlho už príde.
Vráťme sa do čias, keď si koncertoval s kapelou v zahraničí. Povieš nám, ako si cestoval do Japonska?
Leteli sme do Osaky a potom mala nasledovať cesta mestským vlakom na Shinkanzen station. Po rôznych presunoch s množstvom nástrojov na 6-poschodovom letisku sme zmeškali pár spojov, nakoniec sme sa do toho mestského vlaku dostali. V ňom bola telefónna búdka a bolo to v roku 2002, pre nás to bolo úplne fantastické. Poznáme u nás kultúru cestovania vlakom a ešte dnes nie sme ani zďaleka tam, kde boli oni pred dvadsiatimi rokmi. Jedna z našich speváčok išla z tej búdky vo vlaku zavolať rodičom, že sme už v Japonsku a že je všetko ok.
A čo sa vlastne potom stalo?
Problém nastal na spomínanej Shinkanzen station, kde sme zistili, že si kolegyňa zabudla v tej búdke vo vlaku lístok, ktorý bol mimochodom drahší ako letenka a my sme nemali skoro žiadne peniaze. Pri okienku na Shinkanzen station bola milá pani, ktorá vedela iba po japonsky a pochopila z našich lístkov na vlak, že odkiaľ sme prišli, ako cestujeme. Zavolala do toho mestského vlaku sprievodcovi a ten asi našiel stratený lístok v telefónnej búdke a ona nám vytlačila nový. Bola to celkom solídna sci-fi a myslím, že na Slovensku by sme to ani v dnešnej dobe nedokázali vybaviť lepšie. Nakoniec sme s pár hodinovým meškaním dorazili do Fukuyami.
Aj si tam šoféroval? Akí sú japonci vodiči?
Párkrát som tam šoféroval na opačnej strane, ale nebolo mi to až tak blízke. Japonci sú precízni vodiči a jazdia nielen na japonských, ale aj na európskych a amerických autách. Inak vnímajú veľké vzdialenosti a najmä vďaka rýchlovlakom im nerobí problém dochádzať za prácou denne aj 500 km. Vždy, keď nás viezli autom dávali adresu do navigácie aj keď išli hoci len 5 minút. Nechápali sme to, ale dnes robíme aj my to isté, keď chceme vedieť, kde je zápcha a zapíname Waze. Oni to už mali v dobe, keď my sme mali len dvojriadkové mobily.
Čo nemáš rád na vodičoch, ktorých stretávaš na cestách?
Veľmi rád jazdím na bicykli a nenávidím, keď vodiči nedodržiavajú predpísaný odstup od cyklistov a motorkárov. Mali by im dávať priestor meter a pól, ale zažívam presný opak. Ja by som v rámci skúšok v autoškole dal každému prejsť poobede Račiansku ulicu tam a späť na bicykli. Myslím, že podobné problémy majú aj motocyklisti. Tie krajnice na našich cestách sú plné dier a ľahko sa môže stať, že cyklista spadne rovno pod kolesá...Každý predsa máme doma niekoho, ku komu sa chceme vrátiť na čas a hlavne zdravý.
Text, foto a video: Alena Chorvátová
