Super auto na parkovanie...

Charizmatická herečka Monika Horváthová prezradila, ako sa zmenil jej život po Filipínach, v akých seriáloch ju môžete vidieť, ako začínala jazdiť, aké sú dobré autá do mesta a teda jedným z nich je aj Suzuki Ignis. Test tohto modelu si môžete pozrieť vo videách....

Monika, po VŠMU si zostala na voľnej nohe. Kde ťa všade diváci mohli vidieť na doskách, čo znamenajú svet?

Zopár predstavení mám v divadle GunaGu, kde som mala pred Covidom skúšať jedno predstavenie, no kým sa skúšobný proces mohol znovu rozbehnúť, ja som už bola tehotná. Zopár hosťujúcich predstavení mám aj v SND. Posledné predstavenie som tam odpremérovala v júni 2019 s názvom Fyzici. Začiatkom tohto roku sa mi podarilo vycestovať za mojim mužom na Filipíny, kde v tom čase pracoval a z tejto rozprávkovej dovolenky som sa vrátila tehotná. No to už tu na Slovensku zúrila korona v plnom prúde, a tak, ako každému, aj mne sa zmenil pracovný život… súkromný ale veľmi nie, nakoľko sme už jedno dieťa mali a iba sme sa ako rodina rozrástli o ďalšieho člena.

Točila si film v Prahe, čo bola tvoja prvá skúsenosť s kamerou, tuším ti bolo ešte počas školy. Aký to bol film a čo seriály?

Natočila som v Prahe film Celebrity s.r.o. s Jirkom Mádlom, kde som mu stvárnila partnerku. Seriálom som sa počas štúdia na VŠMU vyhýbala, pretože som chcela zo školy vyťažiť maximum. A tak som až koncom piateho ročníka prijala ponuku do seriálu Pravá tvár. Momentálne točím seriál Sestričky, kde hrám partnerku mladému lekárovi. Pripravuje sa už štvrtá séria, a tak v skorej dobe pokračujem v úlohe fitnesky. Nakoľko som dva týždne po pôrode, čaká ma na najbližšie cca tri mesiace aj poriadna fyzická príprava.

Monika, sme časopis zameraný na vodičky a všetko, čo je s autom spojené. Prezraď, aké boli tvoje začiatky v autoškole...

Ako 18-ročná som si urobila vodičák, ktorý mi ale ležal štyri roky v peňaženke bez použitia. Nemala som vlastné auto a rodičia mi svoje nechceli požičiavať, pretože mali oň strach. Myslím ale, že je to veľká chyba, pretože mať vodičák, no nejazdiť je kontraproduktívne. Akonáhle som začala pracovať, potrebovala som sa rýchlo presúvať a tak som si zaobstarala moje prvé auto. Bolo to Suzuki Swift, ktoré malo síce osem rokov, no nabehaných 25-tisíc km a bolo ako nové. Mala som malé svižné autíčko, vďaka ktorému som sa naučila zaparkovať všade, čo bola v meste veľká výhoda. Takto som sa do môjho auta zamilovala a mám ho stále.

Stalo sa ti, že si musela riešiť aj dopravné kolízie?

Nikdy som čelne nenarazila, no narazila do mňa električka. Inkriminovaná križovatka na Kamennom námestí, kde sa dáva prednosť chodcom aj električkám, nakoľko sú tam nonstop vypnuté semafóry. V kolóne som sa mala posunúť, lenže zrazu na prechod skočili chodci a tak som sa ocitla v priestore za značkou “daj prednosť električke”. A stalo sa presne to, čo som neočakávala – prichádzala električka, ktorá odbáčala na SNP, a ktorej som ja krížila cestu. V malej rýchlosti ma vytlačila do strany a tak som prvýkrát ohla plech. Raz ma odtiahli na Palisádach, kde som parkovala na chodníku a nenodržala som odstup od plota meter a pól, mysliac si, že to má byť iba jeden meter. A tak som spokojne išla do školy. Po vyučovaní som si to do kopca vybehla k autu, ktoré tam ale nebolo. Najdrahší bol odťah, policajtom som našťastie vysokú sumu neplatila. Neodtiahli ma totiž oni. Nechala ma odtiahnuť staršia pani, ktorej som parkovala pod oknami, a ktorá to robí každému autu, ktoré tam zaparkuje.

Spomínala si Filipíny. Ako tam jazdia vodiči?

Z našeho pohľadu sa jazdí na Filipínach chaoticky. Kto trúbi, má prednosť. No napriek tomu, tam nemajú viac autonehôd ako my. Najväčší rozdiel je pomer áut a motoriek. Vďaka teplému podnebiu tam na cestách stretnete viac motoriek a bicyklov než áut, čo vás núti k väčšej opatrnosti. Dopravné prostriedky berú ako spotrebný materiál. Najväčšou zaujímavosťou sú Jeepney, ktoré využívajú ako prostriedok hromadnej dopravy. Každý je svojim spôsobom originálny, pretože nenájdete dva rovnako pomaľované Jeepney.

Čo by si zvážila na cestách a aké kritéria by si dala vodičom, aby to znížilo riziko kolízie a zlepšilo cestnú premávku?

Nedávno sa nám vrútil jeden deduško na kruhovom objazde do protismeru. Preto by som bola za to, aby ľudia vo vyššom veku boli dôkladnejšie pretesovaní po praktickej stránke, napr. kondičnými jazdami v autoškolách. Nie každý si vie totiž priznať, že nemá už na to, sadnúť si za volant auta. I keď si ja osobne myslím, že to hanba nie je, viem si predstaviť, aké musí byť ťažké vzdať sa šoférovania.

Text, fotky a video: Alena Chorvátová