„Sponzor polície“
18.07.2020 15:09
Gitarista, skladateľ a producent Michal Bugala o hudbe, pokutách, babete a testovaní nového modelu Opel Grandland X hybrid 4
Diváci ťa môžu poznať ako gitaristu zo televíznych show Superstar alebo Hlas Československa. Viem, že ako jazzový hudobník pripravuješ v poradí už tretí album. Kedy vyjde a aké projekty pripravuješ?
Tretí sólový album pripravujem už dlhšie a dúfam, že ako leader či co-leader tento rok niečo vydám. Mám nový multi-žánrový projekt Michal Bugala Triple Jump, ktorý predstavíme na tohtoročnom festivale Trnavský jazzyk a na jeseň plánujeme menšie turné. V tom čase začínam s organizačnými prípravami na VI. ročník festivalu Winter Jazz Fest Trnava. Dúfam, že nám plány nenarušia nečakané opatrenia, týkajúce sa koronavírusu. Okrem spolupráce s rôznymi interpretmi sa chcem teraz intenzívnejšie venovať aj rockovému projektu Shot Up, ktorý sme sformovali s Jurajom Zaujecom. Okrem účinkovania v hudobných projektoch pôsobím ako pedagóg na Hudobnej a umeleckej akadémii Jána Albrechta v Banskej Štiavnici, kde vyučujem jazzovú interpretáciu. No a popritom sa venujem trojročnému Emanuelovi a ročnej Amálke.
Veľa cestuješ za pracovnými povinnosťami, tak nám prezraď, aké boli tvoje začiatky šoférovania...
Vodičák som si robil pomerne neskoro. Ako 20-ročný som sa učil v autoškole na fabiách a feliciách. Inštruktor mi vyčítal, že jednu ruku mám na volante a druhou držím rýchlostnú páku. Vraj je to zlozvyk z minulosti a neobstál ani argument, že som vtedy sedel prvýkrát za volantom. Nechcel mi veriť a rovnakú výtku mal aj prísny policajt pri záverečnej jazde. Pri testoch mi tiež ušlo pár správnych odpovedí, a tak som autoškolu absolvoval až na druhý pokus. Na opravnú jazdu som však dostal mladú sympatickú policajtku a vodičák mi nakoniec vydali.
Potom ťa chytilo také mladícké šantenie na autách, že prišli aj pokuty?
Po jazdení na škodovkách (favorit, 105, 120…) som si kúpil moje prvé vlastné auto - vysnívaný “bavorák”, trojliter, ktorým začala séria viacerých pokút, a nie nízkych. Najvyššia bola za 650 eur, samozrejme za rýchlosť. Neskôr prišla výzva na opätovné testy. Už sa mi známi vyhrážali, že mi na auto dajú nálepku „sponzor polície“. Napriek tomu som mal aj milé zážitky s policajtmi, ktorí mali pochopenie a ľudský prístup. Inokedy sa pritrafilo, že som v daždi v obleku kľačal na diaľnici a prosil som ich, aby mi nevzali vodičák, pretože šoférovanie patrí k môjmu živobytiu. Zostalo to chvalabohu pri pokute.
Možno boli aj zábavné historky, ak zostaneme ešte pri pokutách, kde máš asi najviac zážitkov?
V čase, keď som ešte žil v Trnave, odkiaľ pochádzam, som väčšinu času jazdil v tom načase dvojprúdovej D1 medzi TT a BA. Auto išlo predo mnou a ja za ním, náhle z auta niekto vystrčil ruku a ukázal mi, že mám ísť do odstavného pruhu. Lenže ja som ich nasledoval, pokým nedali smerovku, až ma nakoniec nahnevaným gestom odstavili na bok. Keďže som išiel nad rýchlostný limit, vedel som, že to bude “mastné” a nebolo mi do reči. Vystúpil policajt, ktorý odo mňa s krikom žiadal doklady a zúrivo mi vymenúval všetky prípadné postihy, objavil sa anjel v podobe jeho prívetivého kolegu a s úsmevom na tvári povedal: “…ale veď to je Miško z Legiend Popu!“ Pokuta sa zrazu neuveriteľne znížila a bol som rád, že aj podaktorí strážcovia zákona sledujú televízne programy.
Napriek množstvu odjazdených kilometrov si nemal vážnu nehodu, lebo spomienky vždy zostanú aj keď nechceš?
Bol som účastník jednej reťazovej nehody a mal som auto spredu aj zozadu nabúrané. Vážnu nehodu sme mali ako rodina na dovolenke v Chorvátsku, mal som vtedy 9 rokov. Vtedy sme sa všetci takpovediac druhýkrát narodili a zázrakom prežili. Pamätám si, že začalo len tak trošku poprchať a my sme sa vracali z výletu, keď do nás v šmyku “napálila” jedna vodička, zhodou okolností s autom značky Opel. Bol to čelný náraz, auto putovalo rovno na vrakovisko, no napriek tomu sme všetci, hoci krvaví, z neho vystúpili po vlastných. Nikto, kto videl fotky z búračky, nevedel uveriť, že sme to prežili.
No a čo motorky, ktoré sú ešte v porovnaní s autami nebezpečnejšie...máš nejakú skúsenosť a možno aj príhodu, s ktorou sa s nami chceš podeliť...
Mám medzi priateľmi zopár vášnivých motorkárov, ale mňa, úprimne povedané, motorky a skútre až tak nelákajú. Aj keď platí pravda odveká - nikdy nehovor nikdy. Mám však jednu príhodu s babetou. V Piešťanoch býval istý čas jazzový klub, kde sme často hrávali a raz po koncerte prišiel známy na babete. Mal takú retro helmu, hneď som si ju vyskúšal a keď už som ju mal na hlave, tak mu hovorím, že sa povozím. Vraj nemám na nej priveľmi brzdiť, z bližšie nešpecifikovaných dôvodov. No a ako som zašiel za roh ulice, zjavila sa predo mnou skupinka detičiek z jasličiek, začal som brzdiť, ale brzdy namiesto brzdenia iba pískali. Babeta sa mi vyšmykla z rúk, niečo sa v nej zaseklo a motor stále bežal. Schytil som ju za sedanku, podkopol zádné koleso a čakal kým sa poddá. Scéna ako z ringu... Aj sme sa z chuti zasmiali, aj deti boli nakoniec mimo ohrozenia, takže to dobre dopadlo.
V čom by sa mali niektoré ženy zlepšiť, aby ste vy muži boli spokojnejší na našich cestách?
Mám skúsenosti, že niektoré ženy vodičky nemajú mnohé návyky zautomatizované, ako tomu býva v prípade ich menežovania záležitostí v práci, či domácnosti. Napríklad dá smerovku predtým, než sa pozrie do spätného zrkadla. Tiež sa objavujú komické situácie pri parkovaní, či cúvaní. Napriek tomu sa musím priznať, že často aj ja, najmä pri navigovaní, mám tzv. “ženské” fungovanie mozgových hemisfér - poviem doľava, myslím doprava a naopak. Musím však pochváliť moju ženu Luciu, ktorá je vynikajúca vodička. Už od mlada nabehala veľa kilometrov a získala potrebnú prax. Napokon, je to naozaj individuálne… Ako medzi ženami, tak aj medzi mužmi sa nájdu lepší aj horší vodiči.
Text: Michal Bugala
Fotky video: Alena Chorvátová
