Som z rodiny, ktorá miluje autá…
13.06.2026 20:06
Charizmatická riaditeľka Mestského divadla Trenčín, herečka, autorka a producentka Zuzana Mišáková má rada svoju rôznorodú umeleckú prácu, ktorá je neustále spojená s cestovaním. Jej príhody spoza volantu a testovanie novej čínskej značky Leapmotor B10 vás určite zaujmú hlavne jej perfekcionizmom, nech robí čokoľvek... Za našu redakciu jej ďakujeme, že si našla čas na rozhovor a veríme, že taktiež zaujme aj testovacie video. :)
Vyštudovala si filmovú a televíznu vedu, herectvo aj pedagogiku divadelného umenia. Mestské divadlo Trenčín vedieš od roku 2002 a dokonca si aj pedagógom, ak sa nemýlim?!
Učila som 15 rokov, ale už dva roky sa naplno venujem len divadlu. Celý život som sedela na dvoch stoličkách, už bolo toho dosť. Ako 2 -ročná som zakladala naše divadlo, kde hrajú umelci v slobodnom povolaní a sme ako rodina. V 95 - percentách aj ja hrám v našich predstaveniach. Obľúbené sú muzikály ako Popoluška či Studňa lásky, vždy však máme živých asi 15 inscenácií. Ročne odohráme cca. 140 predstavení, celkovo robíme 190 podujatí. Počas 24 rokov sme pripravili viac ako 50 inscenácií. Veľa zájazdujeme po celom Slovensku a v nasledujúcej sezóne diváci uvidia novinky: komédiu M. Hollingera, pod názvom Zázrak a drámu Kým kohút nezaspieva.
Zuzi, spomínala si, že máš najazdených ročne okolo 20 tisíc kilometrov, čo je na ženu veľmi slušné číslo. Dokonca si z rodiny, ktorá miluje autá...prezradíš niečo o vás?
Môj otec bol autolakovník, a hoci je na dôchodku, stále vedie rodinnú autopožičovňu s autodopravou. Brat je automechanik /už má aj VŠ/ a moja mama v mladosti jazdila na motorke, ako aj ja na bratovej Cagive. Hneď, ako som urobila vodičák, začala som jazdiť, pretože doma vždy bolo nejaké auto. Veľa som bicyklovala a kedysi neboli možnosti bicyklov na mieru a tak mi všetky boli veľké. Musela som na ne vyskakovať, nemala som šancu zároveň sedieť na bicykli a nohami sa držať zeme, pretože som malá. Vodičák je dôležitý, bol podmienkou, aby som mohla získať prácu na hollywoodskom filme, ktorý sa točil v Bratislave. Mama sa ma vtedy opýtala: „A nebojíš sa jazdiť po Bratislave?“ Ja som jej odpovedala: „A nepýtaj sa!“ Jasné, že som mala rešpekt, ale v živote treba mať odvahu – tak celkovo, no nie?
Vraj ťa nejakí vodiči ohrozovali v cestnej premávke, ale aj na parkovisku. Čo sa vlastne stalo?
V Trenčíne som išla predpisovo po hlavnej tepne a prechádzala som z jedného pruhu do druhého. Zaradila som sa pred auto s ešpézetkou z iného mesta, ktorý mi začal vyblikávať. Nepáčilo sa mu, že som mu vošla do jazdného pruhu, tak sa začal na mňa tlačiť. Uhla som mu do tretieho pruhu, ale on ma začal prenasledovať. Bola som vystrašená, volala som bratovi, ktorý je policajt a on mi poradil, že mám zavolať 158. Nakoniec ho zastavili, dali mu pokutu, pretože to vyhodnotili ako priestupok. Agresívneho muža som zažila aj pred hypermarketom. Vychádzala som z parkovacieho boxu asi príliš pomaly, tak mi začal búchať päsťou na predné sklo! Zľakla som sa, a v aute som sa zamkla. Cúvala som pred ním, zatrúbila som, aby som upútala okoloidúcich a potom odišiel.
Ako je to s pokutami? Spomenieš si na nejakú príhodu so strážcami zákona?
Veru áno! Bola som v rýchlom pruhu na diaľnici a predbiehala som...vpravo boli kamióny. Auto za mnou sa ponáhľalo, tak som pridala, že nech ho nebrzdím a v tom auto rozsvietilo majáky. Bol to mobilný radar a ja som dostala pokutu za rýchlosť. Rýchlu jazdu mám rada, ale pozor, nie v obci a len za bieleho suchého dňa. Nechala som sa vyprovokovať a odvtedy, keď sa na mňa niekto tlačí, tak si idem svojou rýchlosťou, môže sa aj hnevať. Celkovo som platila pokutu myslím 3x. Raz kvôli neplatnosti TK. Policajti ma zastavili, upozornili, boli veľmi slušní, vecní a chápaví.
Väčšinou sa každý raz v šoférskom živote ocitne v nejakej náročnej kolízii. Stala sa ti nejaká nehoda?
Išla som večer z práce, v aute som mala v sedačke 5-ročnú dcérku a púšťala som ľudí na prechode pre chodcov. Zrazu som uvidela v spätných zrkadlách, že sa na mňa rúti auto, ktoré nebrzdí. Dala som výstražné 4 smerovky, ale nepomohlo. Bolo to hrozné! Otočila som sa na malú: „Nezľakni sa, teraz do nás drgne!“ Drcla do nás pani, ktorej bolo zle, mala v sebe lieky od bolesti, viezla sa do nemocnice. Dve autá v sebe, dcérka v šoku, bola na zadnom sedadle sama. Ľudia na prechode videli, čo sa stalo, všetci však pokojne odišli a nebolo toho, kto by pomohol. Na šťastie išiel okolo môj kolega klavirista, ktorý pochopil situáciu, vzal na ruky malú a počkal, kým sme vec nedoriešili.
Polroka si pracovala ako animátorka v hoteli v Grécku, tak si sa tam asi dosť našoférovala alebo sa mýlim?
Rodos mám skutočne prejazdený. S kolegami sme sa rozhodli ísť na pláž Prasonisi - úzka piesková šija, kde je na jednej strane rozbúrené Egejské more, na druhej strane pokojné Stredozemné. Je to tam úžasné! Prešli sme celou plážou na aute až na koniec ostrova. Na pláži hrozí zaborenie auta a neplatí tam poistka. Myslím, že v súčasnosti je to už úplne zakázané. Našťastie sa nič nestalo. Neviem, čo by sme robili, nikto z nás nemal viac ako 25 rokov a peňazí na opravy či pokuty sme tiež nemali. Priznám sa, že som tiež šoférovala loď z Itaky na Kefalóniu, kde bolo asi 40 ľudí! Kapitán sa dal so mnou do reči, trošku som vedela po grécky. Bolo to podobné ako s autom, držala som si pravú stranu a vyhla som sa oproti idúcej lodi. Bol to naozaj adrenalínový zážitok!
Text, foto a video: Alena Chorvátová
