Skáčem cez retardéry
29.06.2019 07:47
Marketing Specialist z MUREXINu Lucia Pidová o práci, cestovaní, živote v Anglicku, v Írsku, ale aj testovaní nového Nissanu Qashqai.
Ako dlho pracujete v rakúskej firme MUREXIN a čím sa firma zaoberá?
Firma MUREXIN sa zaoberá predajom stavebnej chémie, ktorá sa vyvíja v Rakúsku a na Slovensko ju distribuujeme už vyše 25 rokov. Samozrejme výroba je v rámci Európy. V tejto firme pracujem od roku 2017 čiže už tretí rok, ale inak som vyštudovaný grafik a dizajnér. Keďže nerada sedím a práve opačne sa rada hýbem, tak tu toho pohybu mám určite dosť.
Máte kampaň s vtipným názvom ...hľadáme podlahára, ktorému to nepláva. :)
Na čo sa najviac ako firma sústreďujete?
Na všetko, čo sa týka stavebnej chémie na stavbe. Zaoberáme chémiou pre obkladanie, podlahy, liate podlahy, nátery, stavebné izolácie aj betón. Ale v aktuálnej kampani sa sústreďujeme na kategóriu produktov pre podlahy. Cieľom tejto kampane je podlahárom vysvetliť, že každý druh podlahy je nutné lepiť, aj tú plávajúcu. Hľadáme podlahárov, ktorí by z našej spolupráce chceli mať profit. Chceme ich získať pre obchodnú spoluprácu i prácu s našimi materiálmi, na ktoré ich náležite zaučíme a poskytneme aj následný servis.
Jazdíte asi veľa na služobné cesty, keďže materská firma je v Rakúsku a navštívili ste viacero krajín?
Okrem Rakúska to bolo Maďarsko, Slovinsko a Čechy. Momentálne mám už pol roka firemnú novú Škodu Octavia Combi a som spokojná. Cestovala som veľa ako tanečnica profesionálneho folklórneho súboru a neskôr ako vodička už pomenej, ale priznám sa, že veľmi dlho som robila autoškolu. Dokonca na prvýkrát som ju neurobila, lebo som nejazdila a nemala som čas učiť sa na testy. Za nejaký čas som si ju opäť zaplatila. Otehotnela som a skúšky som urobila v šiestom mesiaci tehotenstva už s mojim synom Jurkom. Potom som už bola nútená jazdiť, ale ako tehotná vodička a neskôr matka som nemala žiadne obmedzenie, užívala som si to.
Ste skôr dynamický vodič, alebo ste jedna z tých preopatrných čo zase nikdy nebýva na škodu....
Som dynamický typ šoféra, možno taký živel vo všeobecnosti a to platí aj za volantom. Hoci som
5-6 rokov nešoférovala, tak tie začiatky boli na začiatku stresové, ale neskôr to už bolo pohodové. Niekedy som nepozorná a aj v zahraničí sa mi stáva, že si nevšimnem nejakú značku alebo alebo retardér a vtedy som dynamický šofér, až nečakane skáčem cez retardéry a je to vtipné...
Pokutu ste platili za rýchlosť alebo skôr za zlé parkovanie?
To druhé. V Nitre sme mali školenie pre obkladačov a zaparkovala som na tom istom parkovisku ako pred rokom. Bol stres, ponáhľala som sa, aj kolegovia meškali, lebo sa im pokazila dodávka. Zrazu som cítila vibráciu telefónu. Až neskôr som si všimla, že to bola polícia. Volali asi tretíkrát a upozornili ma, že stojím na ich vyhradenom policajnom parkovisku. Obsadila som miesto, ktoré patrí polícii a mám si to rýchlo preparkovať. Prišla som tam a policajt na mňa škaredo pozeral a dal mi 10 – eurovú pokutu. Dostala som ešte papuču za zlé parkovanie pred domom. Bratislava je preplnená, prišla som neskoro večer a ráno som si našla prekvapenie. Pokutu 40 eur som ale zaplatila. Mám však aj milú spomienku, kedy som neplatila. V Prešove som prešla na oranžovú a nevšimla som si, že za mnou bolo policajné auto. Práve, keď si jeden z policajtov pýtal cez okienko doklady, zrazu mu druhý policajt poklepal po pleci a zažmurkol aj na mňa. Nakoniec sa to obišlo bez pokuty. Pustili ma, pretože to bol známy od nás z dediny.
Viem o vás, že ste precestovali a žili nejaký čas mimo Slovenska. Kde to bolo?
Žili sme v Severnom Írsku, v Anglicku na pobreží Severného mora s výhľadom na Škótsko a tiež v Prahe a v okolí Prahy. V Severnom Anglicku manžel pracoval ako vodič autobusu. V Severnom Írsku aj v Anglicku sú zakázané bilboardy a akékoľvek reklamné plochy. Krajina je čistá a oprostená od akýchkoľvek rušivých elementov. Je tam veľa poľnohospodárov a chovateľov domácich zvierat. Zelená krajina, doprava kľudná a dokonca aj parkovanie nie je žiadny problém. Chceli sme žiť v Nórsku, ale to sa nám nepodarilo. Je to nádherná krajina s drsnou prírodou, ktorá má výborný sociálny systém. Kvôli zdravotným obmedzeniam syna sme sa však vrátili naspäť na Slovensko.
V Anglicku sa jazdí na opačnej strane ako u nás. Máte tam nejakú kuriozitu zo šoférovania?
Kolegovi môjho manžela sa stalo, že keď si menili autobusy, tak si neuvedomil, že má doubledecker a išiel popod most a skosil horné podlažie. Boli tam deti, ale našťastie sa nič nestalo. Dokonca môj manžel mal nehodu. Nacúvala doňho šoférka. Ale Angličania so svojim typickým anglickým humorom a pokojnou povahou šú v pohode, keď sa niečo také stane. Policajti sa najprv opýtajú, či ste v poriadku a až potom riešia nehodovú situáciu. Pani tvrdila, že môj manžel spravil chybu, ale ona bola na vine. Zistila sa pravda a všetci v autobuse boli svedkami a mohol ísť ďalej. Bol v odboroch, takže ak sa občas stane chyba, tak odbory ho podržia.
Ak veľa cestujete, tak zažívate rôzne situácie a možno ste sa nevyhli ani takým kolíziám ako sú nehody alebo áno?
Bola som tehotná a stalo sa nám na Soroške, že sme prešli srnca. Oproti idúce auto ho prehodilo na našu polovicu vozovky a v tom momente sme cez neho prešli. Vtedy nás prišla točiť aj JOJ-ka. Bol to stres, mali sme prerazené dva chladiče, spodné plasty, rozlomený predný nárazník, chladenie alternátora, ale našťastie sa nikomu nič nestalo. Zaujímavé je, že druhú nehodu som mala tiež tehotná, keď z vedľajšej cesty to do nás napálil člen rómskej komunity na staršej Škode Felícii. Išiel z osady smerom na Košice. Aj fúkať mu dali, ale nenafúkal. Naposledy, keď som išla na východ, tak predo mnou tiež rómovi vyskočila kapota na predné sklo. Zaflekoval a ja za ním, ale našťastie som to ubrzdila.
Čo nemáte rada na cestách?
Nemám rada, keď sú na križovatke všetci prispatí a čakajú na neviem čo...a ja potrebujem odpich a ukázať radosť zo šoférovania, pretože to milujem. Rada jazdím dlhé trasy a samozrejme rýchlo. Ročne najazdím aj 40 000 km.
Text a foto: Alena Chorvátová
