Mám rád tiché autá...
17.03.2018 21:30
Sólista SĽUKU – huslista, fujarista a spevák Jozef Lednický a jeho relax v tichom aute, netradičná doprava v Ázii a množstvo zaujímavostí z jeho auto-moto sveta sa dočítate v našom rozhovore.
Kedy sa ten talent na muziku u vás začal prejavovať? Povedzte, ako sólista -multiinštrumentalista a spevák už dlho pôsobíte v SĽUKU?
Od šiestich rokov som skúšal najprv violončelo, ale prišiel som s plačom domov, že je väčšie ako ja, tak sa rodičia zľutovali a dali ma na husle. V Bratislave som od svojich 14 rokov a od roku 2004 pôsobím v SĽUK-u. Vlastne, už počas štúdia prvého ročníku na VŠMU som v Sľuk-u začal hrať na husliach, postupne na fujaru a rôzne píšťaľky. Neskôr som začal spievať ako sólista. Časom som sa vypracoval na „multiinštrumentalistu...“
Tak ako v automobilizme ide všetko dopredu obrovskou rýchlosťou...platí to aj v oblasti muziky a našich slovenských folklórnych súborov?
Presne tak a to nielen v tanci, ale aj v hudbe prichádza inovácia. SĽUK je profesionálne teleso a prináša nové veci v umení, pretože je jeho úlohou byť iný, originálny oproti ďalším slovenským folklórnym súborom. Nové hudobné a choreografické „myšlienky“ vo folklóre sú určite prínosom a potom je to už len v rukách diváka či to ohodnotí potleskom alebo nie.
Viem o vás, že pochádzate zo Starej Turej a myslím si, že absolvovanie autoškoly je tam asi iné ako v hlavnom meste, kde je väčší stres, panika a viac asfaltu...
Vozil som sa v peknom kraji v okolí Starej Turej, v ktorom som vyrastal. Trošku to malo iný priebeh jazdenia ako v Bratislave, kde je viac hektiky a samý semafór. Pán inštruktor bol príjemný a ústretový, pretože, keď sme robili slalom, tak nám dal ďalej kužele, aby sme to s dievčatami zvládli. Všetkým pomáhal, dokonca sme trénovali aj na simulátore, na škodovke, ale to so šoférovaním nemalo nič spoločné. Rozbehol som sa vždy, nabúrať som nemohol, aj keď som sa snažil.
Občas sme išli autom v rámci jazdy s inštruktorom k nemu domov pre zemiaky, ktoré sme potom spoločne odniesli jeho babke do susednej dediny. Príjemné časy...
Čo má podľa vás spoločné muzikant so šoférom?
V odidvoch zamestnaniach sa veľa cestuje. Sľuk je zájazdové teleso, takže sme stále na cestách či už doma alebo v zahraničí. A je aj pravda, že nie každý muzikant je dobrý šofér, preto máme v Sľuk-u šoféra aby sme vždy prišli bezpečne domov. Kvalita šoféra sa prejavuje podľa mňa aj od vlastností a charakteru človeka. Aj nálada a hudba ovplyvňujú jazdenie. Pokojná hudba inak pôsobí na vodiča ako rýchla, kedy Vám z ničoho nič rýchlejšie vybehnú otáčky motora ako by mali.
Veľmi pekne spievate, mala som vás možnosť počuť a preto ma zaujíma či vy ako spevák a muzikant si zanôtite nejakú peknú ľudovú pesničku aj za volantom?
Vôbec. Nepočúvam, nespievam, mám rád pokoj za volantom. Mám rád, keď je auto tiché s dobrým podvozkom, lebo inak som veľmi nervózny, keď je veľa hluku. Práve tým, že som muzikant, tak musím všetky zvuky eliminovať a byť v tichu čo najviac a to ma upokojuje. Jedine ak, tak sa učím v aute texty piesní naspamäť, snažím sa rozumne využiť čas strávený za volantom. Čas, ktorý ušetrím za volantom, potom môžem doma venovať mojim dvom deťom.
Tuším ste jazdili v živote najviac na škodovkách a ak sa nemýlim tak ešte jednu doma máte. Čo to je za typ auta a čo zaujímavé ste zažili so škodovkami?
Začal som jazdiť na Škode Forman, potom prišli dve Octavie a teraz máme Škodu Rapid a Mazdu 6 Wagon s automatom. Jednu z tých Octavii nám chceli ukradnúť, ale nepodarilo sa. Našli sme ju v jednom rekreačnom záhradkárskom stredisku. Zlodeji sa snažili z nej vytiahnuť budíky a dozvedeli sme sa, že ich pri ďalšej krádeži naozaj použili. Našťastie naše auto našli a dokonca v tom čase predsa jednu podobnú Octaviu ukradli, žiaľ tá sa nenašla. Terajšia naša Rapidečka 1,2 TSI je výborná do mesta. Malé veľké auto s veľkým vnútorným priestorom a veľmi dobre sa s ňou parkuje. Má peckový kufor má, čo my potrebujeme, keďže mám dve deti. Za tri roky sa na nej najazdilo len 10 000 km, pretože jazdíme len po meste, na dlhé trasy robíme väčšinou s Mazdou.
Tie začiatky za volantom mali niekedy aj iný priebeh ako by ste očakávali?
Začínal som jazdiť ako 18-ročný na Škode Forman. Počas zimného obdobia na zasnežených cestách bola ručná brzda všade, kde sa len dala použiť, hlavne na parkoviskách. Stalo sa mi, že som nemal už dobrý dezén na pneumatikách a trošku napršalo a v zákrute som dostal auqaplaining. Zľahka ma zvrtlo a skončil som v jarku. Vtedy som pochopil, ako je dôležité mať dobré pneumatiky, lebo predo mnou išiel kamarát rovnakou rýchlosťou a prešiel úplne krásne bez žiadneho problému. Bolo to pre mňa ponaučenie.
Zažila Rapidka niečo bolestné na cestách, ktoré bývajú veľakrát nepredvídateľné?
V Petržalke nám Rapidku ťukli na parkovisku, to sme ju mali iba týždeň a stihli jej oškrieť elektrón a celý zadný bok. Celkom obdivuhodné, na to, že sme pozdĺžne parkovali pri nemocnici, tak sa asi niekto veľmi ponáhľal a zabudol dať vizitku za stierač. Museli sme to riešiť cez havarijné poistenie.
A policajti ako reagujú, keď zastavia muzikantov?
Išli sme na predstavenie Sľuk-u na mojej Škode Rapid, trošku som pridal na ceste asi stodvadsať, lebo nikto neveril, že to dá....a dalo to! Zastavili nás policajti a pýtali sa, kam sa ponáhľame. My, že na východ ideme hrať a keďže neverili, tak som z kufra vytiahol husle a zahral jednu terchovskú pesničku. Zaspievali si s nami a s úsmevom nás pustili, aby sme sa nezdržiavali a stihli vystúpenie. Dal som im aj cédečko s podpismi, nech si nás púšťajú v aute. Potešili sa.
Nacestovali ste sa a poznali veľa krajín vrátane Ázie. Je pravda, že ich doprava je fakt exotická po každej stránke?
Ázia je fakt iná, je tam strašne veľa smogu, hlavne ráno to vidíte. Predbehol nás motorkár, ktorý mal chrbte slona a ešte k tomu bedničky, v ktorých mal banány pre toho slona a všetko to zvládal na dvojkolesovom vozidle. Celá rodina na mopede nie je novinkou. Na križovatkách, keď je červená, tak sa rozloží taký rýchly bufet a oni za tú minútu tam dokážu pripraviť rôzne bagetky, krevetky a iné exotické pochutiny, ktoré tam rýchlo opražia a ponúknu. Tento obchod je strašne rýchly, ale oni to stíhajú, kým naskočí zelená a môžete pokračovať ďalej.
Snáď vás niečím zaujala nová Škoda Karoq 1,5 TSI DSG Style, ktorú sme testovali na rusovskej ceste smerom do Maďarska. Ako by ste ju ohodnotili?
Na jednotku. Dravá, krásna červená farba. Túto farbu preferujú tí, ktorí sa chcú ukázať a byť videní na ceste, čo je dôležité, aby auto nesplývalo s vozovkou. Je to multifunkčné auto a naozaj celá rodinka sa tam pomestí vďaka priestrannému interiéru. Dozadu by som posadil moje dve malé deti, majú tam priestor na poháriky, aby nerozliali a neurobili neporiadok. Kombinácia koža – semiš sa mi páči. Spracovanie plastov je na úrovni, prehľadné budíky, displej. Vykurovanie sedadiel aj volantu veľmi oceňujem ako muzikant, že nemám skrehnuté ruky. Asi najviac som bol zvedavý, či je auto tiché...a bolo. Vyskúšal som všetky jazdné módy – eko, normal, sport a individual a bol som spokojný. Najskôr to držalo v spodných otáčkach a v šport móde to išlo do vyšších a veľmi pekne. Zvuk mi vôbec nevadil. Na automat to plynulo preraďovalo. Senzory boli všade dookola a pípaním mi oznamovalo, že je to bezpečné auto. Ukázalo sa nám na displeji, že sme išli na dva valce , takže informácie boli okamžité. Pochválim podvozok, pretože som vôbec necítil naše rozbité cesty. Určite je Karoq vhodný do mesta i na diaľnicu. Pre mňa opäť príjemný pocit, že jazdiť na značke Škoda je dobrá voľba.
Text a foto: Alena Chorvátová
