Lietal som vojenskými lietadlami
05.10.2019 08:53
Bývalý tanečník a umelecký šéf SĽUK-u, choreograf a režisér Jaroslav Moravčík o cestovaní po svete, začiatkoch v jazdení, pokutách, mikrospánku a testovaní novej Škody Kodiaq
Jarko, koncom novembra prichádza na Slovensko muzikálová rozprávka Snehulienka na ľade, ktorú si režíroval a v Čechách ju videlo 50 000 divákov. Koľko robíš do roka premiér?
Okolo 13 premiér do roka, ale robím množstvo iných žánrov a okrem činohry je to aj muzikál, balet, opera, folklór, bábkove divadlo, opereta, film, no a teraz fičí rozprávka Snehulienka na ľade, ktorá je v Čechách naozaj veľmi populárna a bude sa tam tiež ešte reprízovať, hneď ako sa odohrajú predstavenia na Slovensku. No a potom Snehulienka zavíta na turné do Poľska. V Nitre sa teraz obnovila muzikálová premiéra Tisícročná včela a s Katkou Knechtovou obnovujeme projekt Puto. Takže srdečne pozývam.
Netreba byť skromný, pretože máš dobrú školu od Jozefa Bednárika, Martina Ťapáka, Martina Kákoša a iných známych režisérov. Určite ťa potešili dve ceny Thálie za vykonanú prácu, ktorej tuším máš viac v Čechách ako na Slovensku?!
Tak výpočet titulov a projektov, ktoré som robil je ozaj dlhý a tuším že je to naozaj viac v Čechách. Ale veľa pracujem aj na Slovensku. a niektoré muzikály, ktoré som spravil u nás, sa mi podarilo vyviezť práve do Čiech a majú tam veľký úspech. Momentálne pracujem na dvoch tituloch pre SND a zároveň v Čechách pripravujem Smetanovú Predanú nevestu. Takže je to tak na preskačku. Ale robil som aj s umelcami v Bolšom teátre v Moskve. Určite hodnotná práca bola aj v SĽUK-u, kde som čas života prežil ako tanečník, neskôr choreograf a umelecký šéf. Pamätám si svoju prvú choreografiu pre SĽUK - rozprávka Čertoviny, ale aj na monumentálne dielo Haravara, či Čarovné husle a mnoho iných choreografií, ktoré sa používajú dodnes.
Ak by sme premostili, tak so SĽUK-om si precestoval celý svet od Ameriky až po Japonsko.
Zažil si také chvíle, keď sa veci vyvíjali inak ako bolo naplánované?
Leteli sme do Latinskej Ameriky na veľké turné a všetko by bolo super, keby dorazili aj naše kroje a kostýmy, ale na prvé predstavenie do Mexika neprišli. Normálne sme odohrali program v cvičnom úbore a nikomu to nevadilo a zožali sme veľký potlesk. V Japonsku som si jazdil na ľavej strane a musím povedať, že japonskí vodiči sú disciplinovaní a zodpovední vodiči nie ako v ázijských krajinách, kde si každý jazdí podľa seba, ako sa mu zachce a žiadne pravidlá tam neexistujú. V Číne zas prejsť križovatku plnú cyklistov je veľké majstrovstvo. V Peru sme dokonca lietali vojenskými lietadlami.
Poďme späť na Slovensko do čias, keď si si robil autoškolu. Pamätáš si niečo z tých tvojich začiatkov za volantom?
Autoškolu som robil v Petržalke a na záverečných skúškach som to zatočil pred ostrovčekom tak, že som skúšku nespravil a musel som ju opakovať. Potom som si kúpil prvé autíčko od švagra, takú starú stovku, ktorú som otrieskal všade, kde sa len dalo...aj pred kaštieľom v Rusovciach, kde som zopár rokov býval. Tak to boli moje začiatky a úplne najväčší gól bol, keď som išiel z Poník a prichádzal som do Žiliny po takej uhladenej asfaltke, keď zrazu bum bác, auto zastalo a vypadol motor z auta. Vtipné bolo tiež, keď som mal Renault Megane. Ak pršalo, tak to auto nešlo. No vedel som si pomôcť tak, že pri divadle som si dal predlžovačku a Renault Megane som vyfénoval ako takú madam a potom zase nejaký čas išiel.
Presúvanie za prácou má určite svoje úskalia a niekedy to je doslova hra nervov. Boli také chvíle, že ti tie nervy tiekli?
Autom naozaj najazdím vyše 60 tisíc kilometrov ročne a presúvanie z divadla do divadla býva občas hotová fuška. Raz sa mi stalo, keď som robil na troch premiérach naraz, tak prišla ponuka na štvrtú a na naliehanie som ju prijal. Ráno som skúšal v Prahe, večer v Ostrave a v noci ešte v Českom Tešíne. Kedy skúšať štvrtý titul? Traduje sa o tom aj historka v Čechách, keď som pri tom mojom zhone meškajúc na skúšku už pol hodiny vletel do divadla a dal som vrátnikovi všetkých zvolať na baletnú sálu, že okamžite začíname... Hrozné bolo na tom to, že ja som netrafil ani divadlo, ani mesto. Bol som v Olomouci a nie v Opave, kde som mal skúšať... tak som musel ísť ďaľších 80km cez hory skoro vyše hodiny, kým som dorazil do cieľa. Hoci pod stresom, ale premiéra sa podarila.
To potom máš skúsenosti aj s mikrospánkom?
Tak pri tom večnom presúvani, keď je človek aj 800 km denne v aute a medzitým skáče na baletnej sále občas príde za volantom aj mikrospánok. Potom s ním bojujem tak, že si púšťam silno hudbu, spievam aj pijem čistú vodu až kým neprídem k odpočívadlu. Tam si zdriemnem na 15-20 minút a môžem absolvovať ďaľších 400 km.
Pokuty zaplatíš na mieste alebo platíš šekom napríklad ak ti príde zo zahraničia?
Z Rakúska mi poslali pokutu šekom, ale vždy zaplatím. Raz na 80-tke som išiel 120 a zastavili ma policajti. No chcel som byť vtipný výrokom, že to nie je možné, veď hodina ani toľko kilometrov nemá! Boli vykoľajení, ale zasmiali sme sa a pokutu mi znížili. Snažím sa nájsť vždy nejaký kompromis. Raz sa mi stalo, že som na tri minúty zaparkoval, vrátil sa k autu a to nikde nebolo. Odtiahli mi ho a to bolo nepríjemné, pretože som potom pol dňa behal a hľadal auto.
Zažil si zrážku s iným autom bez ujmy na zdraví?
Kamión v kopčeku nabúral moju novú Octaviu. Trúbil som, ale on nacúval rovno do mňa. Ešteže to nové auto bolo poistené. Druhýkrát do nás nabúrali v čase, keď manželka bola tehotná a pri kolízii potratila. Viete, plechy sa opravia, ale život sa už nedá vrátiť...to sú smutné okamihy.
Ešte ma zaujíma ako vidíš svet žien vodičiek?
Niektoré ženy sú fantastické šoférky a niektoré sú opatrnejšie. Taká je aj moja manželka, ktorá 30 rokov pristupuje k autu s rešpektom akoby prvýkrát šoférovala. Absolútne dodržiava rýchlosti a je viacmenej zvyknutá jazdiť iba svojím autom. Ja to chápem a rešpektujem.
Text, foto a video: Alena Chorvátová
