Levík na ceste
27.02.2016 11:29
Zuzana Cigánová a jej pohľad na svet za volantom... a nielen to!
Pani Zuzana, aké boli vaše herecké začiatky?
Na začiatku bola Malá manekýnka na Kolibe a Romance pro křídlovku na Barrandove. Potom VŠMU a potom SND skoro päťdesiat rokov. A v posledných časoch som napísala niekoľko kníh. Ostatné dve sa ocitli vo finále súťaže Anasoft Litera.
Dostávate ponuky do televíznych seriálov?
Tú, do Kolonády som prepásla a Kukučka nás skoro opustila.
Pamätám si vás z muzikálu Na skle maľované s nezabudnuteľným hercom Miškom Dočolomanským, s ktorým som už nestihla urobiť rozhovor. Vraj mal rád autá?
O Dočkovi hovorím rada. Mal rád autá, bol automechanik! A vraj príliš dobre a rýchlo pracoval, tak ho zbili, že kazí normy. V nejakom autoservise. Tak sa stal radšej hercom. Aj to robil dobre! Také Na skle maľované malo dobre vyše 600 repríz! Dočko by bol fešný svetový herec, keby hovoril anglicky, Dočko bol nezameniteľný človek, druhý Dočko už nebude! Dočko bol čestný muž, Dočko bol čistokrvný kamarát. Nemôžem ísť po Gorkého ulici, aby som naň nemyslela. Napríklad mi vybavil rýchlokurz na vodičský preukaz.
To nám musíte povedať, ako ste robili „rýchlokurz“ na vodičák?
Prišli sme na záverečné testy, prísny súdruh príslušník za katedrou povedal, tí, čo neurobia, sa tu zastavia, vezmú si doklady a odídu. A hodinka napätia a potom padli len tri mená, posledné moje! Tú cestu tou dlhou triedou si pamätám dodnes. A doklady, čo mi podal ten zamračený príslušník mi popadali a všetci sa dívali ako ich zbieram. A za dverami boli ďalší príslušníci, ale usmievaví a ešte Dočko, vyškerený od ucha k uchu. Klesla som mu do náručia. Normálne sa mi podlomili kolená. Urobili si zo mňa srandu, ale prišiel sa pozrieť, či som ten vodičák urobila. Dočko bol kamoš! Len do výťahu som s ním chodila nerada. Vždy keď sme sa pohli, skrútilo ho, zjajkol, lebo si pricvikol prsty do dvier! Aj ja som vždy zjajkla, vždy ma dostal! Vždy som čakala, že to urobí, vždy to urobil, a vždy ma dostal. Jedinečný herec to bol, ale hlavne milý, dobrý človek to bol!
Bol váš nielen kolega, ale aj dobrý kamarát, ktorý vám vždy pomohol?
Keď som napísala prvú knihu, šiel so mnou do Prahy prezentovať ju. Hoci nevedel aká je a hoci mal milión inej roboty. Raz ma vzal na letisko, že musím letieť vo vetroni! Že to je to najkrajšie! Sedeli sme v tej plexisklovej špičke v tichu, v nebi, len vietor šumel, svišťal... Raz tam tuším budeme zasa všetci spolu... Ako v autobuse na zájazdoch, keď sa opravovalo DPOH! Dočko stál v uličke, chrbtom k šoférovi a aspoň dve hodiny bavil všetkých zaslúžilých aj národných umelcov. Dočko združoval ľudí. Na jeho narodeniny prišli všetci. A ešte na Fľašové posedenie. To organizovala šatňa, kde Dočko sedel s Hlaváčkom, Slezáčkom a Adamovičom. A my sme si na tú príležitosť dávali šiť šaty!
V živote vás prekvapili nejaké menšie dopravné nehody alebo nebodaj väčšie a závažnejšie?
Ako šofér som nič veľké nezavinila, nezažila. Raz sme šli s pánom Lasicom, on šoféroval, po takej skoro poľnej ceste a malá križovatka a sprava vybehol cyklista... Škripot a odhodili sme ho... A pán Lasica zabrzdil, zastal a nastala najťažšia vec na svete, otočiť hlavu!!! Dopadlo to dobre. Ten chlapec mal len roztrhnutú nohavicu. Zdola až nahor. A raz... ma poprosili, aby som niekam odprevadila takú malú anglickú hudobnú kapelu. A niekde v Horných Orešanoch je jedna, vraj známa, pravotočivú zákruta a to anglické auto tam dostalo šmyk. A bolo to vážne! Lebo všetko sa spomalilo! Spomalene sme sa horko-ťažko prekoprcli cez veľký trs trávy a potom sme sa kotúľali. Celkom pomaly. Potom pomaly, postupne prestalo padať sklo, črepiny dosadli, ešte pomaly poskočili, a bolo ticho. A čas zasa začal utekať. Všetci boli zranení, len mne sa nič nestalo, tak som organizovala pomoc. A keď som vyšla z tej nemocnice, kde už boli všetci uložení, ako-tak v poriadku, musela som si sadnúť na schody. Už som nevládala spraviť ani krok. Tak som sa triasla, tak mi drkotali zuby. Auto bolo na totálku...ale my sme prežili.
Potom ste už takú vážnu nehodu nemali?
Nie. Raz som šla ráno do rozhlasu, ako už veľa razy, stále tou istou cestou z Dúbravky popri Dunaji a predo mnou nádherné strieborné fáro! Celú cestu viedlo. Tak som si nevšimla nové svetlá! Na ktorých to krásne auto samozrejme zastalo, ale ja nie. Konečne som ho dobehla! Nepoznám hnusnejší zvuk ako rinčanie plechov. Vždy to znie ešte horšie, ako to vyzerá. Skončilo to tak, že mi ten pekný pán z toho pekného auta dal vreckovku. Oškrela som si kolienko o volant a musela som ísť do rozhlasu.
Vaša generácia vodičov asi nezažila také vysoké pokuty ako sú dnes. Dalo sa dohodnúť?
Aby som pravdu povedala nikdy mi nijaký pán policajt nedal nijakú pokutu! Ale je pravda, že človek hádam nikdy tak neflirtuje ako vtedy. Raz ma chceli odtiahnuť z pred DPOH. Vybehla som z toho hereckého vchodu, auto už viselo nad ulicou. To je moje, to je moje, kričala som! Tak ho zasa spustili na zem... A raz som prešla križovatku na červenú! Maľovala som sa, asi bolo ráno, a niekto zatrúbil. Tak som sklapla to zrkadielko a preletela som to, aby sa ten netrpezlivý už nehneval! Vysvitlo, že ma tak len chce pozdraviť švagor!
Zažili ste socializmus, kedy ľudia nemohli cestovať. Mali ste možnosť vidieť krajiny, o ktorých sa mnohým len sníva. Boli ste aj v severských krajinách?
Vo Fínsku. Vyhrievané chodníky, skvelá architektúra, nádherná príroda. Domy naozaj postavené okolo stromov. Boli sme 30 kilometrov za polárnym kruhom. Vyjdete z hotela, všetko v najlepšom poriadku, ale na ulice sa musíte vrátite. Nemôžete nadýchnuť, taká je zima. A popri vás pláva ľadoborec, sem a tam, aby more aspoň pri móle nezamrzlo.
Vyskúšali ste si mestské auto do mesta – Peugeot 208, tak skúste našim čitateľom bližšie priblížiť, ako sa vám jazdilo?
Peugeot 208 ma zaujal hlavne tichým chodom benzínového motoru a pri kľučkovaní bratislavskými uličkami ho vôbec nebolo počuť. Milý malý volant bol naozaj príjemný a celá palubná doska veľmi pekná. Všetky ovládače mi padli do ruky ako uliate. V dvestoosmičke mi manuálna prevodovka vyhovovala viac, aj keď viem, že je dnes doba automatov. Táto šedá farba je zaujímavá a nie je na nej vidieť špina, ale ak mám povedať pravdu, ja si zakladám viac na vnútornej čistote auta! Mám rada svetlé poťahy, čistučký kufor a tmavšie farby, aby ma na ceste bolo vidieť. Peugeot 208 je asi typickým ženským autom do mesta. V kopci je určite výhoda asistenta rozjazdu a potešila som sa parkovacej kamere, lebo v mojom aute chýba. Ja som sa vlastne len nedávno naučila parkovať pozdĺžne. Slovom, je to pekné, tiché, pohodlné auto s malým volantíkom, s nápadnou palubnou doskou s peknými budíkmi. A ako vravím, vie výborne parkovať, milé dámy! Jedna dvojka je určite vhodná do mesta. Pre dámy začiatočníčky aj pre tie mierne pokročilé bude Peugeot 208 isto správnou voľbou. Peugotový levík je a vždy bol, závideniahodný a vždy sa mi bude znova páčiť.
Text a foto: Alena Chorvátová