Frajer a dobrodruh
16.04.2016 10:36
Populárny herec, spevák a hudobník Dano Heriban zažil terérnnu jazdu s novým modelom Hyundai Tucson a pospomínal, aké to bolo, keď prechádzal albánskymi horami až do Grécka
7 rokov v Martinskom divadle a teraz už to budú dva roky, čo ste stálym členom SND. Máte nejaké zaujímavé premiery v divadle?
Testujeme práve v deň, keď mám premiéru v SND - Fanny a Alexander, kde hrám otca detí. Účinkuje nás tam asi 30, čiže je to veľké, netradičné a veľmi zaujímavé predstavenie. Trvá 4 hodiny, premieta sa na dve veľké plátna, spôsobom live cinema... Treba vidieť.
Okrem divadla, ste známy v seriáli Horná Dolná v hlavnej postave dedinského frajera Ďura Brmbalíka. Baví vás to viac v televízii alebo v divadle?
Baví ma, samozrejme jedno i druhé. V divadle je priamy kontakt s divákmi, naživo, televízia je iný druh práce, ešte je tu film... Momentálne som súčasťou prípravy nového celovečerného filmu, ktorý bude premietaný pravdepodobne na jeseň, s pracovným názvom Únos. Je inšpirovaný traumatizujúcou kauzou okolo Michala Kováča ml. a prezradím vám zatiaľ len to, že sa mi ušla postava mafiána, ktorý je do celej veci poriadne zapletený.
Nezabudnime na to, že ste vyštudovaný akordeonista. Stíhate popri všetkých vašich aktivitách aj hranie na koncertoch?
Koncertov je momentálne ako šafranu. Nedá sa všetko a ani to tak nemám v úmysle. Koncertovať, robiť väčšiu šnúru s kapelou, zvyknem vždy v dlhšom období hlavne po vydaní nového albumu. Inak sporadicky koncertujem priebežne kedykoľvek, ak pocítim záujem zo strany usporiadateľov, v zaujímavom prostredí.
Vaša postava miluje rýchlosť, keďže brm-brm...Brmbalík a jeho „rapidečka“ tomu tiež nasvedčujú. Ako je to s ňou v skutočnosti? Čo to dymenie?
Podaktorí občania si myslia, že rapidečka je moje vlastné auto. Mnohí bývajú prekvapení, ak vystupujem z niečoho iného, ako je známa seriálová rekvizita. Pýtajú sa či som “rapidečku“ predal a podobne. V skutočnosti býva niekedy problémom ju naštartovať, aj keď je kultová a v seriáli by to bez nej “nešlo“. Tiež technicky zdatný byť nepotrebujem. V dedine žije jeden spoľahlivý pán, ktorý sa vyzná a vždy je k dispozícii, keď niečo treba opraviť. A to dymenie spôsobuje nejaký technický prášok upevnený na zadnom spojleri. Pred každou ostrou musí zadymiť.
Pomerne neskoro ste si robili vodičský preukaz. Kde ste si ho robili?
Nepotreboval som ho totiž. Robil som ho ako 24-ročný v Trnave, u môjho kamaráta inštruktora. Dlho som predtým jazdil vlakmi, asi od 14 do 28 rokov, a to denne. Až neskôr som si “vzal“ od rodičov Seat Cordobu a na nej som nejaký čas jazdil. Potom som si kúpil Octaviu 1,9 TDI, na ktorej som najazdil za sedem rokov 350000km. Bolo a stále je to výborné, spoľahlivé auto. Keďže rád jazdím aj v teréne a podmienky na cestách bývajú tiež všakovaké- blato, ľad, sneh, atď, rozhodol som sa najnovšie pre štvorkolku. Pomaly, postupne zabieham svoj najnovší prostriedok, Subaru Forester.
Máte pozitívny vzťah k šoférovaniu alebo je to skôr nutnosť pri posunoch hlavne medzi BA a Martinom, kde máte rodinu?
Za 8 rokov života s autami som najazdil cca 400 000 km.To sa nedá zvládnuť, pokiaľ to nemáte radi. Je to nutnosť, ale zároveň radosť. Záleží aj na tom, v čom sa vozíte.
Máte za sebou veľa dopravných nehôd?
Chvalabohu som nič vážne nespôsobil. Ale zaujímavých momentov bolo viac. Raz som sa napríklad kochal ranným výhľadom na Martinské hole, pomaly sa posúval v rade áut pred kruhovým objazdom a rovnako pomaly som sa nasunul nejakej Dacii na guľu. Dokrčil som si predok, úplne som bol nasunutý. Iný zážitok súvisí s nedodržiavaním pravidla pravej ruky. Na parkovisku pred obchodným centrom mi jedna pani nedala prednosť a riadne sebavedomo mi nabehla do miesta vodiča, čo nebolo príjemné. Keďže to bolo v zime, bol ľad, je možné, že aj krátko brzdila, ale došmýkala sa mi až do kokpitu. Bola to veľká škoda, výmena stredového stĺpika, komplet dverí, okien... Nič vážne sa však, našťastie, nestalo.
Bratislavskí alebo martinskí vodiči sú vám svojou jazdou bližší?
V Bratislave určite nie sú všetci vodiči bezohľadní a nedočkaví, ale tá preplnenosť ciest, hlavne v časoch špičiek, spôsobuje značnú nervozitu . Naopak, v Martine miesto 50-tky, všetci jazdia 40-tkou. Vodiči tam spomaľujú premávku, dlho vyčkávajú na stopkách a pod., čiže keď sa ponáhľam na predstavenie, tento štýl jazdy nepoteší. Už som si na to ale zvykol a rátam s tým vopred.
Keďže som na cestách často, som síce rýchly, ale zároveň snáď bezpečný vodič.
Kde ste najďalej šoférovali a zažili zážitok, na ktorý sa nezabúda?
Najďalej som išiel zrejme do Grécka. Prechádzal som Albánskom, kde som sa pýtal na cestu, v mestečku vysoko v horách a počas rozhovoru s jednou občiankou, som mal v aute okamžite usadené tri malé deti, ktoré som mal odviezť, netušiac načo a kam. Nevedel som presne čo sa deje, lebo po anglicky hovorilo iba jedno dievčatko, ktoré mi až počas cesty vysvetlilo o čosi viac. Cestovali sme za ich krstnou mamou. Najmenšie z nich, v aute zase zaspalo. O 25 km, čiže po hodine, som ich odovzdal, ako som sľúbil. Poradili nám, kde je grécka hranica a cestovali sme ďalej. Ale mal som trošku strach o čo ide. Predsa len, silná divočina to tam bola. Čo ak by ma niekto zastavil a obvinil, že som tie deti ukradol? Aj na to som chvíľu myslel...
Dano, tak ste si sadli a vyskúšali jazdu na ceste aj v teréne s novým kórejským SUV - Hyundai Tucson 2,0 CRDi 4x4 AT. Čo hovoríte?
Hyundai ako značka, dosť pokročil nielen v dizajne, ale celkovo v kvalite. Prekvapili ma, ako idú s trendom. Snažia sa zaujať európsky trh. Veď, keď si spomenieme na modely povedzme spred piatich rokov, tak ten posun je jasný. Robustná predná maska chladiča a výrazné blatníky vyzerajú zaujímavo... K tomu štvorkolka, vo výbave AT premium + 6-stupňový automat sa mi páčil. Interiér a vnútorný objem vyhovujúci, aj objem kufra /488l – až 1478l/ . Má to AUX, USB a to v aute potrebujem, hoci mám rád počas jazdy aj ticho a počúvať len svoje myšlienky...
Motor sme testovali aj v lese, no tých 185 koní v jazdnom režime Sport z neho urobilo frajera – dobrodruha, hlavne na ceste. Naftový dvojvalec bol živý, bolo v ňom cítiť dostatok výkonu. Do terénu je všeobecne automat lepší, ako manuál. Pozeráš pred seba, držíš volant a nemusíš sa venovať radeniu, hoci manuálne radenie pod volantom, ma naopak na ceste vcelku bavilo. Zvukový prejav Tucsona vo vyšších otáčkach bol parádny, v nižších ho nebolo veľmi počuť, čiže odhlučnenie sa mi zdalo výborné.
Text a foto: Alena Chorvátová
