Do svojho auta sa musím vždy najskôr zaľúbiť...
18.04.2020 21:28
Moderátorka rádia Expres Miša Vrábová pre autoazena.sk prezradila, prečo ju baví práca za mikrofónom, aká je za volantom, čo má a nemá rada na cestách, ale aj ako zvláda toto ťažké obdobie coronavirusu
Miška, našli ste sa v práci moderátorky v rádia Expres? Je to presne to, čo ste vždy chceli robiť? Čo ste vyštudovali?
Našla som sa v moderovaní, aj napriek tomu, že som nehľadala a nebol to môj sen. K práci moderátorky som sa dostala náhodou, ale keď zasvietila červená v študiu, okamžite som "prirástla" k mikrofónu a zistila som, že toto je to, čo chcem robiť. V moderovaní sa totiž stretli všetky moje vášne a sny - zbožňujem humor, zabávam ľudí, vyhľadávam adrenalín a milujem divadlo. Od malička som chcela byť herečkou ( dviadlo hrám doteraz v mojej rodnej Prievidzi), ale nezobrali ma na školu, tak som vyštudovala jazyky a oficiálne som vlastne učiteľka. Tak som aj začínala, ako učiteľka angličtiny. Neskôr sme si s kolegyňou a kamarátkou založili v Bratislave vlastnú jazykovú školu, takže popri moderovaní v Exprese som naplno fungovala aj tam.
Ako zvládate toto ťažké obdobie corovanirusu, zasiahlo to aj prežívanie Veľkonočných sviatkov, alebo ste počas nich pracovali?
Ja som pozitívny človek, ktorý sa vždy snaží vidieť aj to dobré a berie veci s nadhľadom a humorom. Platí to u mňa aj v tomto období. Momentálne vysielame v upravenom režime a striedame sa po týždni, takže keď mám voľno, venujem sa behu, knihám, muzike, vínu a záhrade – čo keby mi pred pár rokmi niekto povedal, tak ho vysmejem.
Ste zodpovedná vodička, alebo občas uletíte na rýchlosti a platíte pokuty? Za čo bola tá posledná?
Myslím, že čím som staršia, tým som zodpovednejšia. Viac mi dochádzajú súvislosti a viem si lepšie predstaviť následky, takže síce jazdím dynamicky, ale zodpovedne. Maximálnu rýchlosť ale vždy využívam – keď je na diaľnici 130, idem 130, keď je na úseku 80-tka, idem 80. Pokutu som zatiaľ vždy dostala iba za drobnosti - zle som v meste zaparkovala alebo som prekročila rýchlosť o cca. 10 km/h. Väčšinou z nepozornosti, alebo zamyslenia, sa mi z 50-tky v obci stane na chvíľu 60-tka zrovna, keď tam chcú chlapci pomáhať a chrániť. Aj tá posledná pokuta bol ten istý scenár – asi stačí povedať Ivachnová.
Mali ste dopravnú nehodu? Ak áno, čo sa stalo?
Ak sa rátajú aj „ťukesy“, tak som ich mala niekoľko. Väčšinou som nedobrzdila, alebo nacúvala do pre mňa neviditeľného auta. Nikdy nič vážne a vždy si to najviac odnieslo moje auto. Nahováram si, že je to tým anjelikom, čo mi visí na zrkadle, ale pre istotu si klopem.
Nejaký zaujímavý zážitok počas vašich ciest?
Tých mám z každej kategórie nespočetné množstvo, keďže som už autom pobehala všetky možné aj nemožné cesty, ale jeden, čo mi vždy vyčarí jemný úškrn na tvári je ten z cesty z Trenčína do Bratislavy. Po nejakej akcii som viezla známych, taký zlatý párik, on sedel vpredu, ona vzadu. Poprosila som ju, či by mi nepodala džús, že ho mám niekde pod sedadlom. Podala, ale keďže ja som zvyknutá byť v aute sama, nečakala som, že mi ho podá už otvorený. A viete čo sa robí s džúsom predtým, než sa napijete... Tak som ho poriadne pohrkala a „vytapetovala“ si komplet interiér aj s čelným sklom a spolujazdcami. Za jazdy...Po diaľnici v 130-tke. :D Stáli sme asi hodinu na benzínke. Každý vyfasoval vlhčené utierky...
Akí sú vodiči na cestách? Čo nemáte radi, čo robia ostatní vodiči?
Uf, to by sme tu boli dlho! Ja som veľmi kritická voči ostatným šoférom a aj to dávam najavo. Verbálne aj neverbálne. A vôbec mi nevadí, že som v tom aute sama, ale zase na druhej strane, snažím sa nerobiť veci, ktoré nechcem, aby iní šoféri robili mne, takže ma to vlastne ako vodičku posúva ďalej. Ak by som mala byť konkrétna, nemám rada napríklad, keď sa blížim k svetelnej križovatke s odbočovacími pruhmi. Idem rovno, svieti zelená, auto predo mnou odbáča, ale má červenú. A niektorí vodiči sa v tejto situácii zachovajú štýlom „po mne potopa“. Čiže výrazne spomalia ešte pred odbočením, veď majú čas, im svieti červená... že brzdia všetkých v pruhu, ktorí pokračujú rovno a majú zelenú ich vôbec netrápi. Vtedy aj trúbim.
Vedeli by ste porovnať mužov a ženy za volantom? Vidíte tam rozdiel?
Ani nie. Myslím, že tieto rodové stereotypy na cestách neplatia. Už sa mi x-krát stalo, že som šomrala na niekoho v aute predo mnou v mužskom rode a bola to žena. A naopak. Aj muži aj ženy vedia byť rovnako vynikajúci aj príšerní vodiči.
Ste technický typ, vedeli by ste si napríklad vymeniť koleso?
Život ma naučil spoliehať sa sama na seba, nech to znie akokoľvek pateticky. Koleso som si ešte nevymieňala, nebolo treba, ale viem, ako sa to robí, takže keby som musela, zvládnem to. Prípadne sa usmejem na nejaké okoloidúce auto, aj to je možnosť.
Odtiahli vám auto alebo ste už niekedy dostali papuču? Vedeli ste sa dohodnut dohovorom alebo ste museli platiť?
Už mám za sebou aj aj a nie raz. Parkovanie v centre Bratislavy, kde máme školu, so sebou prináša tieto riziká. Vždy som dostala pokutu, niekedy nižšiu, niekedy v plnej výške. Z papuče a odťahu sa asi nikto „nevykecá“, keďže tam reálne vždy musí niekto fyzicky prísť, čo je čas a vykonaná práca.
Máte nejaký automobilový sen?
Ja nie som typ čo si „ulietava“ na autách. Auto je pre mňa dopravný prostriedok, ktorý mi má slúžiť, ale je pravda, že do svojho auta sa musím vždy najskôr zaľúbiť. Zbožňovala som svoje prvé a zbožňujem aj svoje druhé auto, ale možno by som sa niekedy previezla na Tesle a keďže mám rada adrenalín, neodmietla by som, keby mi dal niekto do ruky formulu.
Text a foto: Michaela Vrábová
