Dizajn a nové technológie musia ísť ruka v ruke…

Architektka, podnikateľka a fanúšička progresívneho automobilového dizajnu Zuzana Zacharová. Vyspovedali sme ju, aká je za volantom, čo všetko zažila na svojich cestách v zahraničí a aký má názor na elektrické kolobežky. Vyskúšala si nový model Opel Mokka a jej dojmy uvidíte vo videách.

 

Priblíž nám, Zuzka tvoju prácu architektky, aby sme vedeli, čo všetko obnáša a čo ste dokázali vytvoriť zo starých industriálnych budov a hál?

Ako architektka som súčasťou ateliéru, ktorý sa zaoberá obnovou industriálnych stavieb. Tak to bolo aj s Design factory a Refinery gallery, ktoré sme obnovili a veľa rokov prevádzkovali. Aktuálne otvorila svoje brány aj Jurkovičova Tepláreň, kde sme tiež participovali ako autori konverzie. V Jarovciach práve finalizujeme rekonštrukciu pôvodnej Sýpky, kde by sme sa radi aj presťahovali a vytvorili nové kultúrne a komunitné centrum. V najbližšom období sa chystáme na nový projekt v spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom, kde chceme obnoviť staré industriálne haly na Patrónke. Pripravujeme revitalizáciu celého areálu a v podstate do toho ideme ako jeden z piatich partnerov. Radi by sme tam prevádzkovali kultúrno-kreatívne centrum podobné aké bolo aj v Design factory.  Sme pyšní aj na Elektráreň Piešťany, ktorú sme projektovali a zároveň realizovali jej obnovu, za čo sme získali niekoľko prestížnych cien. To, že sa špecializujeme na obnovu pôvodných industriálnych stavieb však neznamená, že netvoríme aj modernú architektúru a progresívny dizajn. Teším sa aj z medzinárodných úspechov slovenských dizajnérov najmä v oblasti automobilového priemyslu. Dizajn a nové technológie musia ísť ruka v ruke. 

Držíme palce v ďalších projektoch a teraz prezraď našim čitateľom, aké boli tvoje začiatky šoférovania v časoch minulého režimu, ak sa nemýlim?!

 

V predrevolučných časoch som si robila klasickú autoškolu organizovanú strednou školou v rámci maturitného ročníka. Vodičské preukazy nám celej triede slávnostne rozdali po maturite. Čo sme sa však nestihli naučiť na trenažéri alebo na cvičnom parkovisku v autoškole, doháňali sme potom v súkromí. Môj švagor sa podujal na túto neľahkú úlohu. Spomínam si, ako sme na starej škodovke 110 prechádzali cez dedinu a on mi s maximálnym pokojom celú cestu radil, kde mám pribrzdiť a dať prednosť, že kombajn na úzkej ceste radšej nepredbiehať a zase cyklistu, že môžem a vo chvíli, keď sme míňali kostol mi s rovnakým kľudom v hlase oznamil: “práve si prešla farárovho psa.....no nevadí.... vstal a beží ďalej cez cestu.” 

 

Prešla si rôzne krajiny, či už Európu, USA alebo Kanadu. Kde sa ti páčil dopravný systém?

 

V Kanade som jazdila na strýcovom Lincolne. Jazdilo sa tam jednoduchšie ako u nás. Skoro stále rovno a odbočenia v pravom uhle. Majú tam cestnú sieť jednoduchú a prehľadnú. Páčilo sa mi, že tam majú veľa záchytných parkovísk, kde nechajú auto a potom idú MHD-čkou alebo metrom do centra. Za prácou idú 100 až 150 kilometrov a veľké vzdialenosti im vôbec nevadia. V New Yorku som viac jazdila taxíkom ako autom.

Zažila si také cesty, že to bolo dokonca horšie ako u nás a prepadla ťa panika?!

 

Na Seycheloch sa jazdí vľavo a sú tam veľmi úzke cesty. Bol to riadny adrenalín hlavne, keď sme šli autobusom. Pozreli sme dolu a hlava sa nám zatočila, keď sme zbadali priepasť a cestu bez zvodidiel. V zákrutách sme sa všetci cestujúci spoločne nakláňali a vyvažovali balans, ale našťastie sme nikde nespadli. Zaujímavý fakt bol, že všetci boli v kľude, stále sa usmievali a nikto z domácich tam nebol v strese. Inokedy sme čakali na zastávke na autobus a pýtali sme sa ľudí, kedy príde. Odpoveď bola rovnaká, že dnes príde…Tak sme si natrhali banány zo stromov, sadli si na múrik a rozprávali sme sa s miestnymi ľuďmi, olo to veľmi príjemné a nikto nesledoval čas.

 

Mala si v zahraničí dopravnú kolíziu?

 

S kamoškou a našimi deťmi sme išli cez Taliansko. Dopravné značenie je tam iné ako u nás, bolo tam veľa kruhových objazdov a pred jedným z nich sme sa tri autá ťukli v dosť nízkej rýchlosti, ale nič sa nám nestalo len sme sa tak navzájom poposúvali. Aj sme sa smiali, ale jedna pani chcela, aby sme zavolali policajtov, ktorí prišli a čudovali sa, že čo sa vlastne deje. Zrazu tá pani zo stredného auta dala taký herecký výstup, že sme onemeli. Začala sa zvíjať, plakať, vraj musí ísť do nemocnice, lebo utrpela ťažký šok. Dosť ma to vystrašilo a nerozumela som tomu, veď pred chvíľou jej nič nebolo. Nakoniec sa ukľudnila, policajti urobili zápis a my sme mohli pokračovať ďalej. Neskôr mi niekto z domácich objasnil, že takéto divadlo sa oplatí zahrať kvôli poistke. 

V Bratislave sú dosť populárne elektrické kolobežky. Čo si myslíš, odľahčí to trošku bratislavskú dopravu?

 

Nemyslím, lebo nemáme na to cyklotrasy. Kolobežkári naozaj jazdia nebezpečne a ako šofér to nemám rada, pretože svojou jazdou ohrozujú okolie a ani dopravné predpisy nerešpektujú. Mali by mať povolenú určitú rýchlosť, aby neohrozovali okoloidúcich v cestnej premávke. Nie sú označení reflexnými prvkami a keď je súmrak, tak ich ani nevidieť. A druhá vec je tá, že tú kolobežku hocikde nechajú, potom sa povaľujú na zemi. Nevyzerá to dobre, ale to je už otázka pre niekoho iného, za to zodpovedného a kompetentného, kto by to mal riešiť….

 

Text, foto a video: Alena Chorvátová