Čierna puma

02.05.2011 17:36

Redaktorka zahraničného spravodajstva televízie Markíza Natália Babincová pre našich čitateľov otestovala vynovenú Hondu Accord.

Detstvo
Veľmi pekné obdobie. S rodičmi máme k sebe stále veľmi blízko a možno je to aj tým, že som jedináčik. Puberta v študentských časoch ma trochu preplieskala, snáď ako každého v tom veku. Mladosť bola búrlivá, ale nikdy som neprekročila isté hranice. Za to vďačím maminej prísnej výchove. S komunikáciou som nikdy nemala problém, rada som sa porozprávala aj s neznámymi ľuďmi. Dodnes mi ostalo, že mám rada spoločnosť. Keďže som bola doma sama, rada som sa obklopovala inými deťmi. Nahradzovali mi súrodencov.
 

Sen o herectve
Nemala som presne vytýčený cieľ, čo by som chcela robiť. Mala som totiž viac záujmov a v každom som si vedela predstaviť samu seba. Najviac ma ale bavilo rozveseľovať iných. Nejaký čas som koketovala s herectvom. Počas strednej školy som chodila do amatérskeho divadla. Mám na to veľmi pekné spomienky. Neskôr ma rodičia odhovorili, nerobilo to dobrú krv v škole. Učitelia neboli ešte takí chápaví voči umeniu. Mojou výhodou ale bolo, že som vždy mala hlavu na jazyky. Takže po zavesení herectva na klinec som mala jasno v tom, že mojou ďalšou vášňou budú cudzie jazyky. K tomu som neskôr pridala marketing, a aj tak som skončila v médiách.
 
Konkurz do Markízy
Pred siedmimi rokmi som sa prihlásila na konkurz moderátorky a redaktorky do Markízy. Prešla som cez niekoľko kôl až pred brány finále, ale nevyšlo to. Neodradilo ma to, ale naopak naštartovalo! Dostala som sa k jednej agentúre – vzťahy s verejnosťou, kde som bola v kontakte s novinármi. Neskôr som sa prihlásila do TA3. Práve hľadali redaktora na zahraničné spravodajstvo. A to bola moja prvá štartovacia dráha. Po roku mi zavolali z Markízy, aby som prišla pracovať na post redaktorky zahraničného spravodajstva a moderátorky ranných správ. Tak to bola pre mňa taká malá satisfakcia. Po nevydarenom konkurze som si totiž povedala: „ak ma vyhodili dverami, prídem oknom a napokon vy budete volať mne a nie ja vám!“ Bol to veľmi príjemný pocit.
 
Moje prvé auto
V osemnástich mi vodičák zasponzorovali rodičia. Desať rokov som nešoférovala. Za volantom som sedela iba v prípadoch, keď bolo treba z večierka odviezť spoločensky unavených kamarátov. Mať vlastné autíčko, taký svoj vlastný priestor, bol jeden z mojich snov. Splnila som si ho v tridsiatke a kúpila moje prvé autíčko Suzuki Swift. Odvtedy jazdím pravidelne. A takou čerešničkou na torte bola automatická prevodovka, ktorú som vždy chcela mať vo svojom aute. Dáva mi totiž väčšiu istotu než manuál, ale je to individuálne. Ja som si na automatiku zvykla v Anglicku, kde som robila aupair.
 
Jazdenie v Paríži
V Paríži sa mi páči takzvané „zipsové jazdenie“. Ide to tam automaticky – na rozdiel od našich vodičov, ktorí sa to ešte stále učia. Vodiči sú tam tolerantnejší a nelepia sa tak na seba. Sú ohľaduplní a rešpektujú sa navzájom. Trúbením nedávajú najavo, že sa im niečo nepáči, ale upozorňujú sa navzájom. Niekto môže mať otvorený kufor alebo nesvieti, tak si zatrúbia. Nevníma sa to ako útok nervózneho vodiča.
 
Grécke rely
Grécke jazdenie je rýchle a nie podľa môjho vkusu. Niekomu to môže vyhovovať, ale mne určite nie. Lepenie áut a neustále trúbenie. Je to výraz ich temperamentu podobne ako u Talianov.
 
Najhorší zážitok
Pamätám si to veľmi presne. Bol to deň, keď som si išla vyzdvihnúť auto do neďalekého Komárna. Keď sme sa s rodičmi vracali domov do Nových Zámkov, na prvom kruhovom objazde v smere do mesta som namiesto brzdy na automate šliapla na plyn. Točili sme sa neustále dokola okolo kruhového objazdu. Bála som sa, aby sme nevyleteli do protismeru, ale nakoniec som odbočila správne podľa pôvodného plánu. Vtedy som pocítila silu tohto na pohľad malého auta a musím povedať, že otec bol na mňa hrdý, že som volant v panike nepustila. Na tieto prvé sekundy nebezpečenstva asi nikdy nezabudnem.
 
Relax po práci
Vystresovaná si po práci sadnem do auta a vtedy si uvedomím, že toto je môj vesmír a priestor, ktorý patrí len mne. Akokoľvek som unavená, viem, že za volantom sa najlepšie zrelaxujem. Zapnem si hudbu alebo niekedy som rada len v tichu a počúvam zvuk motora.
 
Skvelý zážitok s Hondou Accord Tourer 2,2 i-DTEC
Prvý môj dojem bol WOW! Taká puma, ktorá ťa pohľadom zhypnotizuje a pred ktorou má každý rešpekt. Nádherný tmavý dizajn sa výborne hodí k manažérovi alebo k suverénnej žene, ktorá vie, čo od života chce. Myslím si však, že je to aj rodinné auto, pretože vo vnútri je priestranné. Kožené sedadlá vpredu aj vzadu sú pohodlné. Kufor je tiež veľký a priestranný a, navyše, sa riadi elektronicky. Oko pritiahne aj elegantná prístrojová doska, na ktorej je všetko logicky rozmiestnené. Vodič ľahko nájde funkciu, ktorú potrebuje, a môže sa sústrediť na cestu. Výborná pomôcka je tempomat, ktorý by som tiež raz chcela mať vo svojom aute. Výrazne uľahčuje šoférovanie, pretože neustále spomaľovanie a zrýchľovanie nie je vôbec ekonomické a odpútava koncentráciu. Tempomat na dlhých cestách je absolútna jednotka. Okrem priestranného kufra je v aute veľa úložného priestoru, rôznych priečinkov a praktických doplnkov. Ako sú napríklad držiaky na nápoje či výstupný konektor na iPod. Myslím si, že to, čo určite ocenia spolujazdci, je presvetlená panoramatická strecha. Počas testovacej jazdy som si všimla, ako auto výborne zvláda nerovnosti na kopcovitom teréne a na rozbitých cestách. Pedále sú veľmi pružné, netreba vyvíjať veľký tlak, aby auto zrýchlilo alebo zabrzdilo. Na záver by som jednoducho povedala, že jazda v Honde Accord Tourer bola skvelým zážitkom.


Alena CHORVÁTOVÁ
Foto: autorka

Späť

 

 

Advertisement

 

Kontakt

Alena Chorvátová

+421905 992 998

© Alena Chorvátová 2011 Všetky práva vyhradené.

Webnode