Moja ovečka
23.03.2011 10:40
Hana je Bratislavčanka. Je dcérou známej herečky a političky Magdy Vašáryovej a nemenej známeho herca Milana Lasicu. Má ešte jednu sestru Žofku. Študovala na gymnáziu a Ekonomickej univerzite vo Viedni a na Sorbonne v Paríži.
V hlavnom meste Francúzska po ukončení štúdia vyše roka pracovala v oblasti personalistiky. Momentálne tiež pracuje v tejto oblasti pre jednu známu automobilku. Je veľká milovníčka literatúry a je aj mladou spisovateľkou. Hana napísala svoju prvú knihu Sedím si v Manchestri na kameni a je mi...? Najnovšia kniha Pravdivý príbeh lži jej vyšla minulý rok. Nie náhodou vo svojom profesionálnom životopise uvádza, že „nikdy v živote neklamala a voči svojim rodičom, priateľom a zamestnávateľom chovala vždy tie najvrúcnejšie city“.
PRAVDIVÝ PRÍBEH LŽI
Kniha je o túžbe žiť plnohodnotný život a o prispôsobovaní si reality na tento vytúžený obraz. Je o pravde, lži, vášni a obsesii. Sú v nej vlastne dvaja hlavní hrdinovia, mladá žena, ktorá sa prisťahuje do Paríža, aby tu žila svoj vysnívaný život, tým druhým je mesto Paríž vo svojej melancholickej, vášnivej a všadeprítomnej úlohe. V Paríži som študovala aj pracovala dokopy tri roky, môže sa niektorým čitateľom zdať, že Pravdivý príbeh lži je aj môj príbeh. Pravdaže, pri písaní som vychádzala z inšpirácie vlastných poznatkov a zážitkov. Príbeh je však fi kcia, realita akosi posunutá o hranicu vyššie. Niečo, čo by človek možno aj chcel zažiť, no väčšina z nás sa na to nikdy neodhodlá. Na to existuje literatúra, aby nám skrz príbehy umožnila prežiť niečo mimo rámca našich možností. Ja milujem knihy a čítam doma, v posteli, v kuchyni aj kúpeľni, v obývačke, na ulici, ale aj cestou do práce či z práce. V Paríži som napríklad vždy čítala v metre. Skrátka všade.
NUTNOSŤ AUTA V NAŠOM ŽIVOTE
Veľmi dobre si pamätám, že keď som bola malá, auto nebolo vôbec samozrejmosťou. Spomínam si, ako som chodila do školy pešo po prázdnych uliciach, ako sa na autá sporilo veľa rokov a ako to ani potom väčšinou nebola žiadna sláva. Mama mala síce, keď som bola veľmi malá, starý Citroen, ale potom sme rodinne vlastnili červeného žiguláka až do revolúcie. Vtedy nám cesta na chatu na Záhorie trvala skoro dve hodiny. Výhodou však bolo, že keď sme sa tam už raz dostali, cvičili sme sa v „kerovaní“, čo znamenalo, že si nás tatuško posadil na kolená a viezol po „vymletej“ poľnej ceste. V autách neexistovali rádiá, ani detské sedačky, ani bezpečnostné pásy na zadných sedadlách, mama mala čo robiť, aby nás v aute udržala na uzde. Spievali sme, vymýšľali básničky a pesničky a v najhoršom prípade sme museli počítať po nemecky od 0 do 100 a naspäť. Gymnázium a vysokú školu som prežila so sestrou v Rakúsku. Bývali sme vo Viedni a väčšinou sme chodili na víkendy domov. Autom nás vozila mama alebo náš rodinný známy Jožo, ktorý je veľmi skúsený vodič. On mi aj pomáhal pri mojich šoférskych začiatkoch.
DISCIPLINOVANÁ VODIČKA
S Jožovou pomocou som si urobila vodičák a začala jazdiť sama. Vtedy sme aj mali s tatuškom spoločné auto. Môžem o sebe povedať, že som disciplinovaná vodička a vysoké otáčky na motore pôsobia na mňa skôr rušivým dojmom. Snažím sa neprekračovať rýchlosť a v aute sa automaticky pripútavam bezpečnostnými pásmi. Mám rada pohodový ale plynulý štýl jazdy. Pravdaže, každý sa niekedy môže zamyslieť a byť tým pádom trochu spomalený, nechápem však, ako môže niekto ísť z Bratislavy do Trnavy celú cestu v strednom pruhu stokilometrovou rýchlosťou a suverénne blokovať premávku. Dosť ma to irituje, možno to niekto ale robí preto, lebo v tých najkrajnejších pruhoch sú jamy, ktoré vyzerajú na odrazenie podvozku. Neviem, prečo u nás akoby bolo úplne nemožné urobiť cestu, ktorá vydrží aspoň dve zimy. Možno je to nejaký ekonomický zámer, aby mali opravári ciest dostatok práce.
PORIADOK V AUTE
Rok som si v aute vozila chlpy zo psa, až kým ich za mňa nevyčistil môj „zhnusený“ partner. Tak dvakrát do roka dám moju Ovečku do poriadku. Ak mám byť úprimná, tak to väčšinou nechávam na priateľa, na ktorého sa v tejto oblasti môžem stopercentne spoľahnúť. Kontroluje olej, dolieva vodu do odstrekovača a robí všelijaké úkony s takými súčiastkami, o ktorých ja ani neviem, že existujú. Akurát minule sme spolu vymieňali zimné pneumatiky, moja úloha bola ich na ulici umývať. To je ale asi tak všetko, čo som v aute schopná urobiť. Smeti v aute ale nemávam a už vôbec si so sebou nevozím pavučinu, ako sa stalo mojej sestre. Ako pozitívum je u mňa dobrá orientácia. S mamou a so sestrou sme bez mapy vždy prišli kam sme len chceli. Aj v cudzej krajine sme si nikdy nezobrali navigáciu a vždy sme trafi li bez problémov. A našťastie, mama je taký technický typ, ona určite nemá problém vymeniť pneumatiku a možno by dokázala aj opraviť motor!
NETRADIČNÝ ZÁŽITOK
S mamou a so sestrou sme prechádzali hranicu medzi Litvou a Lotyšskom. Ako vzorná vodička som spôsobne podala policajtovi naše pasy. Prísne sa na nás pozrel a dôrazne odo mňa žiadal iný dokument a pritom mi ešte aj tykal. V panike sme hľadali občianske preukazy až neskôr vysvitlo, že jeho veta „ Mašina dokument“, znamenala, že chcel od nás preukaz od auta. Inou zaujímavosťou bolo pre mňa pravostranné riadenie v Anglicku. Bola som tam rok a dosť ťažko som potom od toho odvykala. Aj predtým som mala problém rozlíšiť doprava a doľava, ale potom som už bola úplne pomýlená. Nejaký čas som preto ani nejazdila, trvalo mi dlho, kým som sa znovu nejako zorientovala, napríklad som mala problém odbočiť vľavo, nástojila som na tom, že ak mám šoférovať, budem odbočovať len doprava.:-)
OBĽÚBENÁ ZNAČKA FORD
Ženy v našej rodine mali v poslednej dobe väčšinou Ford, len tatuško sa vymyká a mal také autá ako Saab a Volvo. Mama celkom donedávna jazdila Ford Mondeo. Moja sestra si raz kúpila Ford Fiesta v tmavomodrej farbe a pretože my sme ako také dvojičky, tak som si neskôr, keď som sa vrátila z Paríža, kúpila aj ja benzínový Ford Fiesta po facelifte. Nič iné pre mňa ani neprichádzalo do úvahy a keďže na sklade mali len tmavosivú, tak som si ju hneď aj vzala. So sestrou máme citový vzťah k autám a dávame im rôzne mená. Sestra má BAM-ka podľa jej ŠPZ-etky a moju Fiestu volám Ovečka, pretože mne ŠPZ-etky už dvakrát ukradli. Meno dostala podľa nálepky s ovečkou, ktorú som si kúpila v baskickom kraji, v Španielsku. Nalepila som si ju na auto a odvtedy sa meno Ovečka ujalo samo od seba. Mám ju dva a pol roka a veľmi dobre si rozumieme. Párkrát som jej síce dobre oškrela podvozok a pri parkovaní som asi dvakrát tak narazila, že mám vzadu praskliny, ale nič vážne som s ňou nikdy nemusela riešiť. S Ovečkou som veľmi spokojná a zakrývam jej uši, keď niekto v jej prítomnosti spomenie, že by som mala pomýšľať na výmenu. Dúfam, že ju ešte poriadne pootĺkam a opotrebujem. Denne najazdím okolo 120 km a za dva roky je to skoro 50 000 km. Myslím, že je to dosť slušný výkon na Ovečku a vlastne aj na mňa.
JEDINÁ POKUTA
Za celú moju kariéru za volantom som dostala od policajtov jedinú pokutu za nerozsvietené svetlá. Odchádzala som z obchodného centra a zamyslená som si vôbec neuvedomila, že nesvietim. Nespomeniem si už, koľko to bolo, ale policajt bol veľmi súcitný, viackrát sa ma spýtal, či mi to nespraví škrt cez rozpočet a uisťoval ma, že keby som si zapla svetlá počas tých desiatich minút ako išiel predo mnou tridsiatkou a blikal mi, tak by ma nechal ísť a nezastavil ma. Tak som radšej bez reptania zaplatila.
KOMPLIKOVANÉ OBJAZDY V PARÍŽI
V Paríži jazdiť, tak na to treba dostatočný odstup. Všetci tam majú obité autá a neriešia to. Berú ich ako dopravný prostriedok, ktorý slúži na presuny. Kruhové objazdy sú v Paríži horor. Neviem, kde inde sú kruhové objazdy, na ktorých sa vnútri stojí na červenú. Počula som takú vec, že pri Víťaznom oblúku, kde je najkomplikovanejší kruhový objazd pre asi osem pruhov, ani neplatí poistka na auto. Neviem, čo sa stane, ak sa tam náhodou dostanete do jedného pruhu a nie ste dostatočne priebojní, aby ste sa dostali na okraj a odbočili von. Asi tam zostanete krúžiť celý deň dookola.:-)
Autor: Alena Chorvátová
Hana si vyskúšala štýlové SUV Ford Kuga 2.0 TDCi 4x4 s výkonom 120 kW/163 k. Aké mala z neho dojmy? "Ford Kuga sa mi veľmi páčil po všetkých stránkach. Aj keď na mňa auto pôsobilo veľkým dojmom, vôbec som nemusela riešiť moje obvyklý problém, ako nastavím sedadlo tak, aby som dočiahla na pedále a pritom videla z auta. Výhľad z auta som mala výborný, sedelo sa mi pohodlne a príjemne aj vďaka bedrovej opierke. Ovládacie prvky sú rozmiestnené veľmi ergonomicky v dosahu a majú jednoduché intuitívne a veľmi nenásilné ovládanie, čo u mňa zaváži. Auto je veľmi výkonné a dynamické a pritom tiché, výborne sa prispôsobuje terénu, vlastnosti podvozku som s úspechom vyskúšala aj na výmoľoch poľnej cesty na Záhorí. Auto sedí pekne na ceste aj v zákrutách, prevodovka radí veľmi precízne. Veľmi som ocenila veľký priestor na zadných sedadlách - dokonca som dozadu pomestila štyri dospelé ženy, dvojité otváranie zadných piatych dverí, veľa úložného priestoru a možnosť telefonovania cez funkciu bluetooth v rádiu."
